val-florenci

Je piatok. Okolo 23:20 a ja sedím doma. Všetci známi sú v meste na nejakej akcii o ktorej sa hovorilo už mesiac dopredu a zabávajú sa. Prečo som vlastne doma a mukárim na noťasom? Keď si predstavím samú seba pred rokom, už by som pařila niekde v klube, prípadne v bare sedela s partiou pri stole, smiali by sme sa, každý by mal pred sebou pohár s nejakým percentom :), rozoberali by sme úplné somariny, na tom by nezáležalo hlavne že nás nič netrápilo a boli sme spolu. Plus, v dobrej nálade. Potom, ďalší záblesk, tanec, prípadné zoznamovanie s novými ľuďmi, ďalej flákanie sa po meste, hľadanie nejakého prúseru, posrať dačo, pohádať sa s dakým. To všetko zahŕňa perfektnú párty, párty ako má byť. Tak kam sa tie časy podeli? Čo sa zmenilo? Keď si predstavím ľudí s ktorými som trávievala čas v meste najviac, je mi do plaču, pretože teraz buď sa s dotyčnými nebavím, buď majú nové zábavky alebo nové partie. Sú tam, zabávajú sa, a ja s nimi nie som. Viete aký je to pocit? Na hovno. Proste, kurevsky nahovno. Kamošky mi vravia, že načo chodiť piť, že sú to zbytočne premrhané peniaze, zabitý čas v tom meste a že nemusím tam byť každý piatok, stačí raz za čas. Ale čo si predstavujú pod pojmom raz za čas? Raz za pol rok? Raz za rok? Skrátka, nech si vraví kto chce čo chce. Napriek všetkým tým prúserom, všetkým tým pregrcaným sobotám, mne ten život chýba. Ach, čo by som dala za aspoň jednu strávenú noc ako za starých čias. Nuž, ale taký mi ľudia sme, väčšinou všetko ľutujeme keď to už nie je.