val-florenci

Konečne nastala tá chvíľa, keď máme po maturách a rozmýšľam, čo bude teraz? Azda sa budem nudiť doma? Alebo si nájdem brigádu, učiť sa na skúšky a tak. Síce som rada, že to máme všetko za sebou a tak, ale každú chvíľu rozmýšľam nad tým čo sme si prežili, a ako rýchlo to prešlo. Boli to 4 roky, v každom 10 mesiacov, 5 dní v týždni sme boli spolu a teraz sú všetky tie zážitky čo sme prežili také nepodstatné. Akoby sa to ani nestalo. A vôbec! Po koľkých mesiacoch či rokoch nastane tá chvíľa, keď stretnem niekoho z mojich bývalých spolužiakov na ulici a ani sa nepozdravíme. Hlavne keď niektorých by som mohla mať radšej ako si vôbec priznám. A že som na to prišla práve teraz na konci? V hlave sa mi točí milión myšlienok. A končí to celkovou apatiou voči tomu všetkému. Tá moja dokonalá schopnosť tváriť sa že ma niečo netrápi a ešte o tom aj samú seba presvedčím, ma utvrdzuje v tom že tieto 4 roky boli len niečo prechodné. Niečo na čo sa nemôžem a nechcem upínať. Pôjdem ďalej, možno na vysokú kde iba začnem študetnský život, alebo niekde do práce kde začnem zodpovedný život? Každopádne, keď sa budeme vidieť posledný krát môžem nahodiť len úsmev typu "budete mi chýbať" a pritom skutočný význam bude "vďaka bohu že odchádzam".