val-florenci

Piata kapitola:Odkazy Ako som ráno stála pred školou pochytila ma panika. Bolo by to také ľahké rozutekať sa a zmiznúť,možno by si to ani nikto nevšimol. Stála som pred vchodom a vchádzala som pomaly do školy. Prečo som ocovi nepovedala,že mi je zle alebo že som chorá,alebo ja neviem čo. Mohla som ostať doma. ,,Milly,ahoj.´´ začula som za sebou. Otočila som sa a za mnou stála vysmiata,ako vždy Mel. ,,Ach,ahoj.´´ ,,Nejdeš dnu?No hybaj.´´ chytala ma za lakeť a ťahala do školy. Zastali sme pred skrinkami. Boli zamknuté. Mel sa otočila ku mne. ,,Povedz mi niečo. Prečo si sa rozišla s Kevinom?´´ Zarazila som sa. Kedy som je to stihla povedať,a ak nie ja tak kto potom? No jasné,on. ,,Pretože je to somár,stačí. Koniec. Bodka,nebavím sa o tom.´´ vyťahovala som kľúčik z vrecka a odomykala som skrinku. ,,No, tak ale prečo? Však ti nič neurobil.´´ vypytovala sa Mel. Chodba sa začala plniť. Toto ma však urazilo ,,že nič???? Myslíš že nič???´´pomaly som strácala kontrolu a začala sa rozkrikovať. ,,Ale ak ide iba o tom,že si myslíš,že ťa podvádzal tak to nieje pravda.´´ Začala som sa prezúvať. ,,Odkiaľ to vieš?´´ spýtala som sa. Fakt,odkiaľ to vie. Jedine... nie! ,,No ide o tom... že jeho brat ti povedal,že videl nejakú babu uňho...´´ ,,Baby...´´rýchlo som jej skočila do reči. ,,Tak teda baby...´´ pokračovala. ,,Nieje to pravda, vtedy deň predtým ako si šla k nemu som bola u neho.´´ ,,čože???´´vyskočila som z lavičky pred skrinkou rovno pred Mel. ,,To ty si....čo??´´Ako to?...´´ nemala som slov. ,,Nie,počúvaj,´´ pousmiala sa ,,Bola som uňho, požiadal ma o tom aby som mu pomohla,teda pomohla jeho mame, aby vedeli čo máš rada a tak ak chceš spýtaj sa jeho mami,ona by neklamala.´´ no super. Komu mám teraz veriť? Mel pokračovala ,,Kevin proste chcel aby bolo všetko dokonalé,pre teba. Pochop že by ťa nepodviedol.´´ Vzala som tašku do rúk. ,,T o je proste tá najväčšia blbosť,akú som kedy počula.´´ povedala som hnusným tónom a šla som do triedy. Celý deň bol veľmi napätý,všetci rozprávali iba o tých babách čo uniesli. Už sú štyri,dve z osmičiek a dve z deviatok. S Mel som sa musela baviť,lebo ma celé prestávky otravovala a navyše sedí vedľa mňa. Mali sme matiku,keď sa stalo niečo veľmi čudné. V rozhlase hlásili,aby sa všetci z druhého stupňa,žiaci aj učitelia zišli v multimediálnej triede. Teda od sedmičiek po deviatky. Ja som vedela čo to znamená. Ak tam budú všetci,budú tam aj futbalisti,čo znamená že ten cudzinec,ktorého meno vyslovuje iba Mel tam bude tiež. Dnes som ho ešte nevidela,tak ale dnes som sa ešte vôbec nepohla z triedy. Bolo päť minút po zvonení a všetci sme sa zišli vo veľkej multimediálnej miestnosti. Normálne som zabudla,že je taká veľká,myslela som že sa tam ani nezmestí vyše desať tried z tridsiatimi žiakmi ale fakt bolo dosť voľného miesta. Všetci si posadali a čierne stoličky a čakali,čo sa bude diať. Učitelia sa bavili. Zrejme boli všetci prekvapení. Nikto nevedel,načo nás sem zavolali. Dnu vošla aj riaditeľka ktorá tiež vyzerala dosť zmätene. Zrazu sa zapla obrazovka na plazme,ktorá visela na stene. Najprv sa nič nedialo a ja som sa obzerala po triede. Boli tam všetci. Zbadala som hmm....triedu,ale jeho som hľadať prestala. ,,Milly,kde je Van´´ ozvala sa mi pri uchu Mel. Vtom som si všimla,že s nami nieje. Ale ešte pred chvíľou stála vedľa mňa. Teda cez prestávku som sa s ňou bavila. A ako začala hodina sedela na mieste. Obzerala som sa po triede ale nevidela som ju. Všetci sedeli tak som ju musela vidieť. Vstala som a prešla k našej matikárke,ktorá stála pri dverách. Vtedy som zbadala nemenovanú osobu. Hľadel priamo na mňa. Rýchlo som odvrátila zrak a prešla k učiteľke. ,,Pani učiteľka? Neviete kam šla Vanessa?´´ spýtala som sa potichu. Pozrela na mňa a potom sa obzrela po triede. ,,No odo mňa sa nikde nepýtala ,kam šla?´´ A vtom som začula plač. Pozrela som na triedu a videla som kopu zhrozených tvárí. Všetci hľadeli na obrazovku. Pozrela som tam a tiež som zbadala čosi hrozné. Na obrazovke som zbadala uplakanú Jednu z unesených ôsmačiek. Prosila o pomoc. O chvíľu sa tam zjavili ďalšie tri unesené baby. Boli priviazané na stoličkách a všetky boli uplakané a od krvi. ,,Preboha.´´ šepla som a priložila som si ruku na ústa. Vtom sa na obrazovke zjavili akýsi muži v čiernych plášťoch a začali ich mučiť. A to doslova. Začali ich mlátiť,jednej dokonca zlomili malíček. Bolo to hrozné a tie zábery ako z hororu. Proste necenzurované a brutálne. Pred kamerou ukázali každú maličkosť z mučenia. Bolo počuť iba krik dievčat. Pozrela som na riaditeľku,ktorá s hrôzou krútila hlavou a obe ruky mala priložené na ústach. Vtom sa náš triedny postavil pred obrazovku a začal kývať rukami. ,,Dosť,nepozerajte sa.´´ pozrel na riaditeľku ,,Nech idú všetci preč. Vypnite to!´´ priblížila som sa k obrazovke. Ani neviem či na mňa hľadeli. Triedny videl ako zazerám po obrazovke a ustúpil. Bolo to tak,čo som videla,chlap v čiernom privádzal ďalšiu osobu. Avšak keď sa kamera priblížila k jej tvári hrôzou som vykríkla ,,Nieeee!´´ Bola to Van. To nieje možné. Je jasné že väčšine došlo,že ide o ako sa hovorí,priamy prenos. Ak Van bola s nami ešte pred chvíľou a teraz je tam,musí to byť teraz tam ,naživo. ,,Preboha, Van´´ kričala som. V šoku som sa rozbehla von z triedy. Počula som ako kričia ,,Milly,stoj!´´kričala matikárka. ,,Zastavte ju niekto!´´kričala Mel. Ja som sa hnala chodbou dopredu a po chvíli som už nič nepočula. Všetko sa mi začalo rozmazávať. Už som skoro nič nevidela. Práve som bežala dole schodmi. Pod schodmi som však niečo zbadala. Niečo čierne stálo rovno pod schodmi a ja som sa rútila rovno na to. Zrazu som cítila ako letím. No dopad bol oveľa horší. Až neskôr mi došlo že som sa potkla a ležím na zemi pod schodmi. Nado mnou sa skláňala postava v čiernom plášti. Tvár som nevidela,navyše na chodbe bolo slabé svetlo. Zrazu osoba zmizla. Teda ušla,vyparila sa mi spod dohľadu. Pomaly som vstávala keď sa pri mne objavila Mel ,,Milly,si v pohode? Čo sa stalo?´´ zavalila ma otázkami a pomáhala mi vstať. Už som bola na nohách a pri mne sa zjavili všetci,čo boli v multimediálnej. Podišla ku mne matikárka aj triedny. ,,Milly nič ti nieje?´´ pýtala sa matikárka. ,,Nie...len...´´ chcela som odpovedať no zakrútila sa mi hlava. Zozadu ma chytala Mel. ,,Pôjdeš do ošetrovne!´´ ozval sa triedny. Bol to skôr príkaz,nechcela som ísť ale Mel ma ťahala za lakeť ku školskej sestričke. ,,Nie´´ odporovala som Mel no nechcela ma pustiť. Všetci sa začali rozchádzať,radšej som sa po nikom neobzerala,viem že ten šepot čo som počula bol o mne alebo o tom videu čo sme videli. Stáli sme za dverami ošetrovne. Mel sa bavila o niečom so sestričkou a ja som si sadla na lavičku na chodbe. ,,Počkáš tu chvíľu,musíme sa ešte o niečom porozprávať.´´povedala mi Mel. Prikývla som a obe sa zavreli v ošetrovni. Normálne by mi bolo čudné,prečo sa Mel baví so sestričkou,ale keďže naša školská sestrička bola jej teta,ktorá vyzerala pomerne dobre na svojich tridsaťjeden rokov,tak sa jej nečudujem. Vždy keď Mel príde do ošetrovne alebo sa niekde na chodbe stretnú,tak sa najmenej dvadsať minút o niečom bavia. Nikdy totiž nemôžem počúvať,Mel ma vždy pošle dopredu alebo rovno do triedy. Ako som sedela na chodbe,úplne sama,rozmýšľala som nad tým,čo som videla. Čo vlastne videli všetci. Ako som sa musela ponížiť pre ten hysterický záchvat,ako som padala zo schodov a ako sa nado mnou skláňala akási postava. Teraz tu sedím dobre že nie s otrasom mozgu,sestrička povedala že som mala šťastie,pri dopade som si totiž udrela hlavu a teraz ma strašne bolí. Nemôžem ani vstať a pobrať sa sama o triedy,pretože by sa mi moja hlávka zatočila a ja by som uprostred chodby odpadla. Zo zamyslenia ma vytrhol akýsi šepot. ,,Milly? Si v poriadku?´´ Otočila som hlavu za hlasom. Pomaly sa ku mne blížil istý nemenovaný. Ani som si nevšimla že by bol niekto na chodbe a teraz stojí dva metre odo mňa. Otočila som hlavu na druhú stranu aby som sa naňho nemusela pozerať. ,,Milly,neviem čo si o mne myslíš,ale ja som sa o teba bál.´´povedal,keď už stál rovno pri lavičke. Ani som sa naňho nepozrela ,,No,to je tvoj problém´´ odvrkla som. ,,Milly,prosím...´´ chytil ma za ruku. Ja som mu ju vytrhla a vstala som že odídem. Prešla som meter a zatočila sa mi hlava. Prosím teraz nie. Pomyslela som si. Cítila som ako padám ale zozadu ma niekto zachytil .teda ak nestihla prísť Mel,musel to byť on. Držal ma a odviedol ma k lavičke. Sadla som si. ,,Prosím,vypadni.´´ hovorila som mierne,no šeptom. Nepozrela som naňho,neviem ako sa tváril no po takých desiatich sekundách sa otočil a odišiel. Chvíľu som tam ešte sedela,keď prišla Mel a odviedla ma do triedy. Po škole ma Mel odviedla domov. Bolo pol druhej a okolo školy už snorili policajti. Pred školou stáli tri policajné autá a za školou štyri. Policajti chodili aj so psami a bolo ich poriadne veľa. Cítila som sa ako na nejakom vojenskom výcviku. Ako som prišla domov,Mel hned odišla a ja som pomaly vyšla do izby. Ľahla som na posteľ a uvažovala,čo to bolo? Tá osoba čo sa nado mnou skláňala patrila k nim? Chceli ma uniesť? Kedy stihli uniesť Van? Chúďa Van,ktovie čo jej tam robili,ani som si to nestihla všimnúť,zmizla som z tade hned ako som uvidela jej tvár. Prečo som si myslela,že by som ju našla v škole? Určite ju niekam odviedli autom alebo tak. Ale čo ak je to pravda a tí únoscovia majú úkryt niekde v škole alebo v okolí. Prečo by si inak vybrali našu školu,keby boli z iného mesta alebo by mali tú ich základňu ďaleko. Neviem čo som robila,ale zrazu,ako som vstala z postele bol večer. Musela som zaspať. Hlava ma bolela ale ako som vstala už sa ani nekrútila. Čo musím ešte urobiť? Vymeniť si knihy,naučiť sa a...? No,neviem žeby zase spať? Určite nie. Vymenila som si knihy. Úlohy sme nemali,ani sa nečudujem po takom dni. Však po tej hodine matiky sme sa už ani riadne neučili,všetci boli tak v šoku,dokonca aj učitelia. Navyše polovica našich dievčat väčšinu hodín preplakali,kvôli Van. Ani neviem či je doma otec,možno videl že spím a šiel spať aj on. Bolo deväť hodín a ja som nemala čo robiť. Aspoň vyspatá som bola. No môžem sa bud´ nudiť,alebo urobím niečo bláznivé,ale aby som nerobila hluk. No bláznivé radšej nie,ale niečo už skoro všedné. Tak som sa obliekla a vybehla som z domu. Znova som stála pred cintorínom. Moje čoraz častejšie návštevy matky i Alexa,ktorý je na rozdiel od ostatných tu,živí sa mi už ani nezdajú také divné,ako inokedy keď som na cintorín pre ten nevysvetliteľný strach nemohla ani vstúpiť. Tentoraz bolo odomknuté. Jasné inokedy chodím po desiatej. Všade bolo prázdno,nikde nikoho a nič. Iba biely sneh a pár stôp v ňom a samozrejme pár mŕtvol. Prišla som k maminmu hrobu,sneh na hrobe i na náhrobku bol nedotknutý akoby som tam ani nebola pred minulí večer. Ale tieto dni skoro vôbec nepadalo. Začula som kroky. Tá hororová atmosféra mi ešte z hlavy nevyfučala od posledných návštev a stále si predstavujem,ako mi niekto ide zapichnúť nôž do chrbta. ,,Ty neprestaneš pokúšať osud.´´ začula som celkom známy hlas. Otočila som sa a stál tam on,Alex v čiernom plášti. Ale napriek tomu,že som vedela,že je to on som sa mykla,tým čiernym plášťom mi pripomenul tých chlapov i toho,čo sa nado mnou skláňal. Pousmiala som sa. Pristúpil bližšie ,,Zaujímajú ťa tajomstvá?´´ spýtal sa záhadným hlasom,akoby nejaké mal alebo poznal. ,,Pod´! ´´ povedal,kývol hlavou aby som šla za ním a pohol sa dopredu. Prešiel okolo mňa a šiel ďalej. Šla som za ním. Zastavil sa pri jednom hrobe bez náhrobku,takže meno ani nič ostatné som nemohla zistiť. ,,Môžem sa ťa niečo opýtať?´´ prehovorila som potichu. Stále som sa bála toho,že by nás mŕtvy počuli. Prikývol. ,,Prečo nosíš ten plášť? A keď už tak,musí byť čierny?´´ otočil sa ku mne. Tváril sa vážne. ,,Vieš,Milly. Všetko sa dozvieš,len vydrž.´´ otočil sa naspäť k hrobu. ,,Tu leží moja mama.´´ Hovoril pomaly a smutne. ,,Vychovával ma môj brat,lenže on si myslí že nás mama nenávidela,ja som ju miloval nech už bola akákoľvek.´´ Prišlo mi do plaču,to je smutné. Ale zase starší brat? Prečo ja musím mať na bratov smolu. Vydýchol a pokračoval ,,Moja mama bola alkoholička ale starala sa o nás tak dobre,ako vedela aj keď jej museli pomáhať naši starý rodičia. Práve tých môj brat Marek miloval. No v jeden večer sa moja mama opila. Stará mama povedala že pôjde po ňu a starý otec zostal s nami. Boli sme hore celú noc až ráno sme sa dozvedeli že mama nenechala starkú šoférovať a mali haváriu. Obe zomreli. Odvtedy môj brat moju mamu nenávidí. Starký zomrel o týždeň nato na infarkt. Navyše nevydržal by život bez starkej.´´ všimla som si ako sa mu strasie hlas. Ak som sa ja cítila takto zle,ako sa asi musí cítiť on,ktorý to prežil. ,,Môj brat sa začal stýkať s nejakou partiou,nemyslí na svoj život,ničí si ho. Iba o mňa sa stará. Teraz bývame pri tete,tá nás má rada,ale Marek už nikomu neverí.´´ nevedela som čo povedať,aby som netresla nejakú hlúposť. Pozrel na mňa ,, Chcela si vedieť,prečo sem chodím,no teraz vieš chodím navštevovať mamu,tak ako ty.´´ ,, áno,lenže mne sa ani zďaleka nestalo to,čo tebe.´´ A ja som si myslela,že mne sa stávajú najhoršie veci,dodala som v duchu. Smutne prikývol. ,,A čo sa stalo tebe?´´spýtal sa zrazu. ,,No....ja myslím,že...´´ začínala som koktať. Musíme sa o tom baviť? ,,Ja som ti povedal môj príbeh,tak...´´ ,,Som na rade ja...?´´skočila som mu do reči. ,,Zrejme.´´súhlasil a čakal kým niečo poviem. Hľadel mi do očí a už nebol až taký smutný. ,,No,môj príbeh nieje ani zďaleka strašný,ako tvoj. Proste som mala mamu,ktorá mala migrény a depresie od mojich piatich rokov. Detstvo som si s ňou neužila a otec sa zase zaujímal iba o mamu. Milovala som ju nadovšetko ale ona sa jednej noci,keď som mala jedenásť sa so mnou v noci prišla do izby rozlúčiť a ráno mi otec povedal,že spáchala samovraždu. Vraj bola chorá,že v detstve utrpela šok,alebo traumu alebo čo,proste sa jej stalo niečo zlé a prenasledovalo ju to po celý jej život. Až do konca...´´ už som nemohla ďalej rozprávať. Pocítila som niečo studené na líci. Nechcela som plakať,vlastne som myslela že to už mám za sebou,ale nie,stále ma to trápi. Teraz mi došlo aký sme boli s ... pár. Nevedel o mne ani to,že mamu vôbec nemám. Utrela som si slzu z líca a vtedy ma prekvapilo,keď ma Alex objal. Ako som bežala domov,mala som hlavu plnú myšlienok o Alexovi. Bolo pol jednej. Doteraz sme sa rozprávali o jeho a občas aj mojom živote,ktorý sa mi teraz zdá nezaujímavý. On,koľko toho stratil a stále dokáže normálne žiť. Vraj má sedemnásť a vychodil gympel. Je to normálne? Celú noc som nespala,keď som myslela na Alexa chytal ma pocit ľútosti a predsa je taký milý. Však ja by som kašľala na celý svet. Ako bežali dni,stále sa diali divné veci. Tento týždeň bol najtragickejší v mojom živote. Niekto kto tie dievčatá unášal ich konečne pustil,problém je v tom,že sa objavili mŕtve. A každej chýbal malíček a mali vyrezané na krku zozadu slovo OK. Nepochopené a nechutné. Ale jedno bolo divné,že hned ako nejakú uniesli,poslali riaditeľke video ako ju mučia a ešte to že miznú iba ôsmačky a deviatačky. Zmizlo ich už desať. Fakt je,že som každý večer trávila na cintoríne a stretávala som sa tam s Alexom. Potom sa snažím čo najviac vyhýbať istému nepomenovanému futbalistovi. Naskytol sa len jeden problém,Alex ma chce zoznámiť s jeho bratom.