val-florenci

Konečne prichádza leto, teplo, slnko, krásne dni, sem tam nejaká búrka (vlastne každý druhý deň). A napriek tomu že to má byť najkrajšie obdobie, plné užívania si, mám pocit že sa niečo neskutočne sere. Aj keď neviem prísť na to čo. Keď sa tak spätne pozriem na minulé leto, a aj to leto pred tým atď., môžem si povedať že som svoj čas nepremárnila. Možno som nevyužila každý boží deň z tých úžasných dvoch mesiacov, ale neľutujem nič. Všetky tie spontánne akcie, festy, koncerty, opekačky, stanovačky, kúpačky, alebo len tak ísť do mesta a piť fľašu na lavičke pri rieke, alebo obyčajný slnečný deň strávený von s kamarátmi ničnerobením. Proste úžasné spomienky. A práve teraz ma pohlcuje ten zlý pocit, keď mám ďalšie leto pred sebou a za sebou rok počas ktorého sa všetko zmenilo. Ten pocit nevedomosti, či to bude stáť za to, či to nebude premrhané leto, či sa partia dá dokopy, či bude dostatok času aby sa všetko napravilo a aby toto leto mohlo byť zase o čosi lepšie ako to pred tým. Alebo aspoň dosť dobré na to, aby stálo za to. Aj keď každé leto je spojené s istým trápením, pretože sa čas školy skončil, skončili sa aj dni počas ktorých som mala čo robiť, nebola som doma každý deň, ale napriek tomu to boli super dni lebo som bola medzi ľuďmi, s kamarátmi a tak. No a teraz ani neviem či ich vôbec uvidím. Skrátka, počas každého leta sa niečo končí. U mňa je to čas detstva. Keď sa končí zábava a rozhodne sa či budem pokračovať v študentskom živote alebo sa budem musieť postaviť "svetu dospelých". Možno to bude posledné leto kedy budem mať čas si ho vôbec užiť. A práve to mi naháňa strach. Že to môže byť posledný krát, a bude to na hovno, nezáležiac od toho ako sa budem snažiť.