val-florenci

6 kapitola: Tajomstvá ,,Milly neboj bude to dobré.´´ upokojovala ma Mel ako sme prechádzali bránou na cintorín. Zvykla som si chodiť sem večer,ale iba navštíviť mamu a živého Alexa. Teraz je to iné. Naozaj neznášam pohreby. Kráčali sme pomaly s celou triedou. A za nami polka školy. Mel plakala a ja som ledva zadržiavala slzy. Prišli sme k jame kde mala byť vložená truhla. Všimla som si náhrobok a na ňom meno: Vanessa Lautnerová Pri truhle ktorú niesli stáli Vanessini rodičia. ,,Chúďa Van´´šepla mi Mel do ucha. Z nás troch sa stali len my dve. Už nie sme ja,Mel a Van ale iba ja a Mel. Naozaj som ju mala rada a strašne mi bude chýbať. ,,Nebojte sa,dostaneme tých čo ju zabili´´ počula som ako šepká nejaký policajt Vaninej mame. Prišlo mi jej ľúto,strašne plakala. Prišla o jedinú dcéru a ešte k tomu jej na krk vyrezali že OK,no to určite nieje ok to je veľmi zlé a keby že mám možnosť stretnúť toho,kto to urobil sama ho zabijem. Tento týždeň je toto už piaty pohreb a ďalších päť ešte bude. Len môžme čakať,kedy unesú ďalšie. Neviem komu,ale mne je jasné že sú niekde na škole. Okrem tých prvých dvoch,všetky dievčatá uniesli cez školu,cez hodinu alebo cez prestávku,niekedy aj dve naraz,každopádne máme zákaz vychádzania z tried a našu školu deň čo deň prehľadávajú poliši. Ďalšie fakty sú,že všetky sa našli v škole a že po všetkých poslali riaditeľke video,teda DVD. A že všetky sú dievčatá. Už len zistiť kto to robí kým im nedôjdu ôsmačky a deviatačky a nezačnú zabíjať mladšie. Len z našej triedy okrem Van už zmizli tri baby a dve sa našli mŕtve na tú tretiu sa čaká a všetky,keď šli odniesť klasák alebo sa vypýtali na WC. Už sa uvažovalo aj o tom,že zavrú školu. Ja sa však najviac bojím o Mel a o moju sesternicu Olíviu,ktorá ja ôsmačka. Po pohrebe som šla hned domov,pôjdem sa vyspať a večer asi zájdem na cintorín,však teraz tam mám o jednu osobu viac. Teda niežeby ma netrápili tie ostatné,však okrem tých ôsmačiek zmizli aj moje spolužiačky ale fakt je,že ich pochovali niekam inam,teda na iný cintorín. Pomaly sa cintorín stáva mojím domov,aj keď raz sa stane určite,možno už čoskoro. Milé a zároveň otravné je,že,musím povedať jeho meno, Kevin sa o mňa strašne bojí a nedá mi pokoj. Po škole za mnou hned beží aj keď idem s Mel. Ja ho stále ignorujem,ale už nie som taká naštvaná ako na začiatku. Teraz mám hlavu plnú iných vecí. Navyše,možno aj iného chlapca. Alex je veľmi milý,ale to o mame nebolo jeho jediné tajomstvo,viem to. Teda iba to tuším a možno sa aj mýlim ale stále je divný. Je sobota a v pondelok sa nejde do školy pretože máme jarné prázdniny. Je iba február a od decembra sa toho toľko stalo. Čo od decembra od septembra. Nikdy by ma ani nenapadlo že sa toho toľko udeje posledný rok na škole. A toto mi pripomenulo,že si musím premyslieť kam na strednú. No o jednu starosť viac. Je zaujímavé aké maličkosti mi dokážu narobiť peklo zo života,ako to že moja kamoška strávi noc u môjho chalana,čo ma už vôbec netrápi. Nebudem si komplikovať život a budem veriť Mel. Ved´ keby sa jej niečo stalo,neodpustila by som si,že som jej neverila. Navyše ako pochopila že už Kevina nechcem ani s ním slovko neprehovorila. A ani mne ho nepripomína. ,,Kam vlastne chceš ísť na školu?´´ spýtal sa ma Alex,keď sme sedeli na cintoríne na lavičke. ,,No,neviem či sa septembra vôbec dožijem.´´ povedala som trochu posmešne. ,,Tak to nehovor.´´ odvrkol Alex. ,,A ako to pokračuje? Fakt mi je ľúto tvojej kamošky.´´ Zvážnela som ,,Dík,ale myslím že by sme to nemuseli preberať. Vieš je to hrozné ale ja sa strašne bojím o Mel a Olíviu.´´ Alex ma chytil za rameno ,,Prečo o seba nie?´´ ,,Lebo ich mám rada,mne je jedno čo so mnou bude.´´ ,,Tak to nemôžeš brať. Pozri koľko som toho stratil ja a nechcel by som ešte odísť. Ved´ svet je krásny.´´ ,,Obdivujem tvoj optimizmus.´´ pousmiala som sa ale v očiach som mala slzy ,,Aj tak nepochopím ako môžeš byť taký dobrý a plný života keď si toho toľko stratil.´´ Aj on sa usmial ,,No,niekedy sa objaví nový zmysel života.´´ povedal to tak pomaly. Pri tej vete sa mi zahľadel do očí. ,,Ako napríklad tvoj brat a tá jeho partia?´´ povedala som rýchlo. Pozrel to zeme ,,Hej....zrejme. No to mi pripomenulo,musíš niekedy prísť k tete,teda k nám na návštevu,chcem ťa s ním zoznámiť.´´ ,,Vieš že so zoznamovaním nemám dobré skúsenosti.´´ Prikývol. Fakt vedel. Za ten čas,čo sem chodievam sme sa bavili už skoro o všetkom. Vie o Van. O tom že by som Mel nedala za nič na svete ale ani Olíviu a takisto aj Nelu. Vie o mojej rodine o mne o mame. Hovorila som mu o škole a o tých vraždách. Fakt je že sa o tom veľa nebavíme. Vždy povie iba,že mu je to ľúto alebo že je to hrozné ale inak to nijako nekomentuje. ,,To mi je jasné. Hm. A čo ten Kevin?´´ spýtal sa veľmi opatrne. Aj o ňom vedel a vedel aj to že o ňom nechcem hovoriť. ,,Nič,čo by malo byť.´´ ,,Mala si ho veľmi rada?´´ ,,Prečo sa ma na to pýtaš.´´ začínala som byť naštvaná. O čo mu ide? ,,Len chcem vedieť.´´ šepol. Fakt by sme sa o tom nemali baviť. ,,Dobre,však sám vieš že sa pýtať nemáš,ale nechajme to.´´ znova prikývol. Vstala som. ,,To už je toľko? Musím ísť domov.´´ Vstal aj on. Bolo pol druhej. Síce sme zajtra školu nemali ale nechcela som,aby otec zistil že som preč. Posledné dni nemôže spať pretože aj on sa o mňa bojí. ,,Tak ahoj.´´pohla som sa a dávala som pozor aby som sa nešmykla. Ešte bol sneh a ľady na skoro všade. ,,Mimochodom,čo robíš zajtra?´´spýtal sa ma Alex. ,,Neviem,asi budem spať do večera.´´ zasmiala som sa. ,,No len že či by sme si nevyšli. Chcem ti povedať,že by som bol rád keby si so mnou niekde šla,hlavne zajtra.´´ zamračila som sa ,,Prečo,čo je zajtra?´´ ,,Sviatok,´´ usmial sa ,,Je Valentín.´´ ,,No nie. Sviatok zaľúbených´´ šepla som pre seba aj keď to počul ,,úplne mi to vypadlo.´´ povedala som už nahlas. ,,Tak čo,myslíš že sa dokážeš dostatočne vyspať aby si mohla ísť.´´spýtal sa s nádejou v hlase. ,,No ja neviem. Nemám veľmi rada Valentín.´´ ako to že som si to nevšimla. Je možné že som bola taká zamyslená po celé dni že som zabudla aký je dátum. Alebo sa moja myseľ chcela automaticky tomuto dátumu vyhnúť. ,,Vieš chcel by som aby si šla,pretože som si ťa posledný čas obľúbil´´ hovoril milým hlasom. ,,Premyslím si to.´´povedala som pokojne. Snažila som sa byť pokojná aj keď som bola dosť zaskočená. ,,No ja už pôjdem. Tak ahoj.´´ Otočila som a pobrala sa preč. Pri bráne,ktorá posledné dni zostávala odomknutá som začula ako za mnou niekto beží. Otočila som sa. Alex bol asi tri metre odo mňa. Stále nosil ten čierny plášť,ktorého som sa tak bála. ,,Počkaj.´´kričal. ,,Musím ti ešte niečo povedať.´´ dobehol ku mne. ,,Musím ti povedať,ja som sa do teba zaľúbil´´ ,,čože?´´ doslova som vykríkla. ,,Ako je to možné.´´ Sklonil hlavu ,,Je mi to ľúto,nemal so ti to hovoriť.´´ ,,Teda ide o tom,že sa mi páčiš,´´ podišla som bližšie k nemu ,,Len som nevedela čo ty na to.´´ zdvihol hlavu a chytil ma za ruku ,,Ja neviem čo na to ešte si to premyslím.´´ Usmial sa. Super. Ďalšia vec ktorá ma zaskočila. Dnes som asi odsúdená na infarkt. Ale páčil sa mi,hned´ od začiatku pôsobil na mňa akosi magicky. Bol taký milý a zároveň nežný ale hlavne krásny. Tiež som sa usmiala. Začal padať sneh. Na tvári som cítila studené vločky. Alex podišiel ku mne. Zobral mi tvár do dlaní a pobozkal ma. V tej chvíli som nechcela ísť domov. Ale musela som. ,,Milly,vstávaj.´´kričal otec. Dala som si vankúš na hlavu aby som nemusela počúvať. ,,Milly,rýchlo.´´kričal mi do ucha a strhával mi vankúš z hlavy. Posadila som sa zo zavretými očami ,,čo je?´´ pomaly som otvárala oči. Snažila som sa uzrieť otca. Videla som len jeho široký úsmev,ale stále som žmúrila. ,,Práve volala tvoja teta Linda,vraj k nám príde na istý čas Nela.´´ toto ma prebudilo. Nadšená som vyskočila z postele ,,čože? Fakt to je super.´´ začala som pišťať na celý dom. Stála som vo dverách a čakala kým konečne odrazí to vytúžené auto. Bola som veľmi rada že Nela ide k nám. Ale aj to že bude mať vlastnú izbu a ja sa budem môcť naďalej vytrácať von. Teda aspoň dúfam. Navyše jej budúcu izbu som vyriadila sama. A vyzerá dokonale. Trošku ma síce zaskočili dôvody prečo má prísť,ale bola som nadšená. Život navyše začínal byť krásny. Nela k nám vraj má prísť preto,lebo jej rodičia idú na dovolenku a s ňou nemá kto byť. Konkrétne povedané ju nechceli vziať. Ale divné je že prečo s ňou nemá kto byť,keď bývajú u starkej,ktorej dom je stále plný. Ale vraj si to ona vyžiadala a navyše náš dom je prázdny,zíde sa nám jeden človek navyše. Auto konečne dorazilo. Vystúpil otec a zozadu vybehla Nela. Naposledy som ju videla v piatok v škole. Rozbehla sa ku mne a objala ma. ,,Ahoj,som rada že si tu.´´ povedala som. Bola celá vysmiata asi aj ona bola veľmi rada že sem ide. ,,Ahoj,zmenšila si sa alebo ja som vyrástla.´´´povedala so smiechom. Stále ma takto podpichovala. Nebolo to fér. Ona nieje ešte ani v puberte tak je jasné že vyrastie a ja nemôžem za to že som taká malá. ,,Haha,veľmi vtipné.´´ dodala som a vošli sme do domu. Nakoniec ako vždy zostalo na otcovi odniesť kufre. Zaviedla som ju do jej izby ,, Pekné´´ ohodnotila Nela. ,,čo ideme robiť?´´ spýtala sa. Bolo jasné že keď už je tu,musí to byť niečo bláznivé. ,,Neviem,chcela som variť,ale vraj ty si jedla a ja s otcom sme už boli v reštaurácií.´´ ,,Tak v tom prípade,môžme piecť?´´ povedala úplne nevinne. Bolo jasné,že keď to navrhla ona,bude to zábava. Prevrátila som oči. ,,Máš návrhy?´´ spýtala som sa. ,,No ani nie,ale určite máte nejaké kuchárky doma nie?´´ ,,Jasné´´ bolo moje posledné slovo. Zišli sme dole a hľadali nejaké kuchárske knihy. Pomohol nám môj otec,ktorý presne vedel,kde čo je a podal nám zo šesť kníh o varení. S Nelou sme všetky prešli a hľadali sme nejaké dobré nápady. Nakoniec Nela našla niečo jednoduché a celkom rýchle. Celé dopoludnie sme piekli. Snažili sme sa pracovať podľa receptu ale nakoniec nám vyšla nejaká gebuzina. Aj otec sa na nás poriadne nasmial,ale najviac sme sa nasmiali my. Robili sme hlúposti a stále sa smiali. Aj to potom vyzeralo na výsledku. Nakoniec sme ten akože zákusok podhodili susedovmu psovi. Bolo desať keď som sa vybrala na cintorín. Myslím že Nela už spala. Ako som prišla ku Vanessinmu hrobu a stála tam prišlo mi veľmi ľúto. Však som dnes videla Mel ako trpela a o Vanessiných rodičoch ani nehovorím. Alex tam ešte nebol,dúfam že príde,teda ak sa po včerajšku nezľakol,ale ak nepríde do dvanástej idem domov. Stavím sa že otec ešte nespal a kedy zistil že chodím v noci von,mala by som domáce väzenie do konca života. ,,Ahoj´´ začula som šepot pri uchu. Pootočila som hlavu. Alex mi dal pusu na líce. Usmiala som sa. ,,Ahoj,meškáš.´´ otočila som sa a objala ho. ,,Zajtra ťa chcem zoznámiť s mojím bratom.´´ ,,Už zajtra?´´ vyvalila som naňho oči. Prosím nie,to dopadne zle. ,,Neboj už som ho pripravil,bude milý a teší sa na teba.´´ Pousmiala som sa ,,No to dúfam,lebo ak to nevyjde a budeme sa musieť rozísť začnem chodiť s tabuľkou na čele ,,Prosím nemajte starších bratov.´´ a myslím to vážne.´´ Zasmial sa. Tento večer sme sedeli na lavičke a po prvý krát som sedela v jeho objatí. Zachvátil ma pocit viny. Nechodím s Alexom preto,aby som zabudla na Kevina? Nie. Mám ho rada,ale naozaj ho ľúbim,lebo ak nie nemá to zmysel využívať ho. Domov som sa vrátila o tretej. Zaujímavé bolo,že každým večerom sa vraciam neskôr. Všetci spali. Len ja som nemohla. Musela som myslieť na to stretnutie. Bude tam jeho brat? Vážne som práve súhlasila s tým,že prídem k jeho tete a zoznámim sa s jeho bratom? Neverím sama sebe. Ráno som vstala o jedenástej. Zišla som dole a v kuchyni bola Nela s mojím otcom. ,,čo to tu vonia?´´ zvolala som s úsmevom. Nela sa na široko usmiala. Stála pri šporáku,už oblečená,umytá a ja tu ako somár behám v pyžame. ,,Chod´ sa obliecť a príď na raňajky.´´ povedal otec ktorý práve umýval riad. Vybehla som do izby obliekla si džínsy a čierne tričko s dlhým rukávom. Potom som vbehla do kúpeľne,umyla sa,učesala a zišla som dole. ,,Máme palacinky.´´ vykríkla naradostená Nela. ,,Super.´´ odpovedala som jej na to. ,,Hm,oci. Dnes musím niekde ísť.´´ začala som pri raňajkách ,,Mohol by si sa postarať o Nelu?´´ ,,Ja nie som malá.´´ vbehla do toho Nela. ,,Nemala by si nikam chodiť kým tu máš návštevu,ideš a Mel? Môžeš Nelu vziať zo sebou.´´ ,,Vlastne nie,´´ musím mu to vysypať ,,Idem s kamošom.´´ Posmešne sa usmial ,,Oo, ty máš rande?´´ S Nelou sa na seba usmiali. ,,No ešte si to rozmyslím,dobre ,môžem ísť k spolužiačke,býva tu blízko.´´ navrhla Nela. Otec prikývol ,,Fajn,Milly máš dovolenie. Ako pôjdeš?´´ ,,No on po mňa príde.´´ ,,Na aute,sám?´´čudoval sa otec. ,,Koľko si vravela že má rokov?´´ ,,Nevravela som a má sedemnásť.´´ ,,Nieje to veľa?´´ provokoval ma. ,,Oci,mám pätnásť.´´ Usmial sa. ,,Ďakujem,dojedla som.´´ vstala som a šla som umyť riad. Okolo štvrtej šiel otec odviesť Nelu k jej spolužiačke a ja som sa chystala na veľké rande. Dúfam že aspoň toto vyjde. Alex dorazil o pol ôsmej. Na striebornom Lamborghini Murcielago. To bol prvý šok. Keď vystúpil mal na sebe sako,čierne. Otvorila som dvere. Aspoň v oblečení sme sa zhodli. Mala som na sebe krátke čierne šaty,ale elegantné. ,,Vyzeráš dokonale.´´zhodnotil ma. Zamkla som dom a šla som k autu. Otvoril mi dvere. Šli sme dosť ďaleko. Ako som sedela v aute,dívala som sa kam ideme. Prešli sme za za mesto. Popri ceste boli iba stromy a niekde lúky. Žiadne domy. Z hlavnej cesty zabočil na vedľajšiu. Prešli sme pár metrov a spoza stromov sa vynoril veľký žltý dom. Všade sa z okien svietilo. Bol fakt nádherný. S obrovskou záhradou ale s vysokým plotom. Ako sme vchádzali hlavným vchodom všímala som si okolie. Vošli sme cez biele sklené dvere. Ocitli sme sa v chodbe. Bola v nej len skrinka na obuv a zrkadlo. V chodbe bolo štvoro dverí. Jedny boli sprava,Alex mi vysvetli že vedú do kuchyne. Ďalšie boli vedľa obuvnej skrinky a tie viedli do ďalšej chodbičky. Dvojo bolo zľava jedny viedli na WC a druhé do špajze,vraj. Prešli cez cez dvere do chodbičky. Zľava boli schody a sprava bol vchod do obývačky. Hned´ na nás vyskočila akási žena. ,,Vítam vás.´´ vykríkla s úsmevom ,,Ja som Lea,Alexova teta,ty si Milly,že?´´ chytila mi ruku a potriasla ňou. ,,Je trošku bláznivá.´´ pošepkal mi Alex do ucha. ,,Aha.´´ prikývla som. ,,áno som Milly,teší ma.´´ povedala som s najmilším úsmevom. Začula som kroky na schodoch. Obzrela som sa. Stál tam chlap,svalnatý a mohutný. Naširoko sa usmieval. Bol vysoký a mal krátke,tmavohnedé vlasy. Lea,teda Alexova teta bola modrooká blondína. ,,Podťe ,volala nás Lea smerom do obývačky. Bola taká veľká,že sa im tam zmestil stôl. Zrejme plnila úlohu obývačky a zároveň aj jedálne. ,,Urobila som výbornú večeru.´´ doslova nás donútila si sadnúť k stolu a zjesť celú večeru. Niežeby to nebolo dobré,práve naopak,bolo to výborné,navyše ja sa nemôžem vôbec porovnávať,pretože moje kuchárske schopnosti sú na nulovej úrovni,mňa by mohli dať do armády a ja by som ju celú otrávila. Celý večer sme sa rozprávali,všetci boli veľmi milý. Ani sa nečudujem,vychádzajú spolu dobre. V celom dome žijú iba Marek,Alex,Lea a jej manžel,ktorý chodí často na týždňovky. Aj teraz je vraj odcestovaný. Bavili sme sa o všetkom. Dve témy tam však boli zakázané. Marekova a Alexova mama a Marekov voľný čas. Čože tá jeho patria,ktorú Alex tak neznáša. Alex ma skoro celý večer držal za ruku alebo okolo pása,keď už bolo neskoro Alex ma šiel odviezť domov. Cestou sme sa zastavili na našom cintoríne. Sedeli sme na lavičke. ,,Povedz mi niečo o tvojom bratovi.´´ povedala som,hned´ ako ma zobral do objatia. ,,No povedzme,že nemá rád všetko čo je ženského pohlavia.´´odpovedal mierne a aj sa pri tom pousmial. ,,Ale dnes bol milý´´nechápala som. ,,Hej,ale mama mu ublížila,preto nenávidí ženy. Inak dokáže byť veľmi disciplinovaný a milý. Ale je to iba pretvárka.´´ zrazu zvážnel ,,To tá jeho blbá partia ho pokazila,nahovorili mu hlúposti o tom,že život by bol bez žien lepší.´´ ,,A čo tvoja teta?´´ bolo to čoraz divnejšie. ,,Okrem dneskajška doma vôbec nieje. Teta s ním má trápenie. Ku mne je milý,aj k tete keď je doma. Lenže doma je asi hodinu za celý deň. Dokonca aj prespáva u tých kamošov.´´ ,,To je fakt divné. Keby to nebol tvoj brat,pomyslela by som si,že má niečo s tými chlapmi,čo zabíjajú dievčatá na našej škole.´´ zasmiala som sa akú hlúposť som povedala. Alex bol ticho. Ako ma držal pocítila som,že ani nedýcha. Vytrhla som sa mu a zvážnela som. Keď som mu pozrela do tváre,bol vážny ba až vystrašený. ,,čo je? Čo sa deje?´´spýtala som sa. Však som nepovedala nič také zlé. ,,Urazilo ťa čo som povedala?´´ chcela som vedieť bol ticho iba na mňa hľadel. ,,Tak čo je.´´ vyskočila som z lavičky. Začínala som sa báť. Čo mu je? Sedel na lavičke a hľadel do zeme. Naozaj som povedala niečo zlé? Ved´ som iba žartovala. Alebo to zobral vážne? Alebo naozaj je v tom jeho brat? Nie to nie! ,,Povedz,čo s tým má tvoj brat.´´prikázala som vážnym tónom. Bol ticho. Nie,takže je to tak. Ako to môže byť pravda? Nie to nemôže byť pravda. ,,Tak už niečo povedz.´´ skričala som naňho. Začínala som byť nervózna. Pozrel na mňa. Vstal. ,,Vieš,povedal som,že ho pokazila tá partia.´´ ,,Nie,to nie je odpoveď ,to je iba hlúpa výhovorka. Uvedom sa. Ved´ tvoj brat je vrah.´´kričala som doňho. Začínali sa mi hrnúť slzy do očí. Šepla som ,,Však tvoj brat mi zabil moju naj kamošku.´´ ,,On nie je zlý. Len toho zažil veľa zlého. Ani by nebol taký,keby nestretol tých chlapov ktorý ho presvedčili,že zabíjať nie je zlé.´´ zastával sa ho Alex. Odstúpila som od neho ,,Jasné, a ty patríš k nim.´´ ,,Nie,´´ podišiel ku mne ,,Ja nechápem prečo to robia,ja len chránim svojho brata. Však ty sama dobre vieš,že keď všetko stratíš,urobíš všetko pre to,aby si nestratila to čo ti zostalo.´´ ,,To nie je fér. Ale zabíjanie je zlé.´´po krútila som hlavou. ,,Ja viem,ale mám inú možnosť? Ja nechcem prísť o svojho brata.´´ ,,Toto je choré!´´mrmlala som. Čo budem robiť teraz? ,,Ale môj brat ti neublíži. Povedal to.´´ ,,No a to ma má upokojiť?´´skríkla som naňho. ,,Poviem ti len jedno. Ak sa tvoj brat,alebo jeho kamaráti dotknú Mel alebo Olívie,sama ich pozabíjam. A toto myslím vážne!´´ otočila som sa a rozbehla som sa preč. Vybehla som z cintorína a bežala som domov. Na cintorín som sa viac nevrátila.