val-florenci

4.kapitola:Sen Neverím tomu. Za dva dni má začať škola. Ale ja nie som pripravená. Nemôžem tam ísť a len tak sa stretnúť s istým cudzincom,ktorý mi zlomil srdce i dušu. A keď už hovorím o cudzincoch,stále premýšľam nad tým,ktorý ma priniesol domov z cintorína. Ktovie kto to bol. No nech už to bol ktokoľvek,odvtedy nedal o sebe vedieť. Navyše poslednú dobu ma trápia nočné mory. Lenže väčšinou sú vždy o škole,o stretnutí s ním,alebo o iných katastrofách,ako je zmiznutie tej ôsmačky. Včera som sa dopočula,že zmizlo ďalšie dievča a opäť z našej školy. Je to len náhoda? Hovorí sa,že to robia tí obchodníci s bielym mäsom,ale nieje náhoda že obe sú z našej školy a z ôsmej triedy? Nech už je to akokoľvek,pozajtra sa ide o tom hovoriť. Akurát včera som prišla od starkej,z prázdnin. S Nelou a Olíviou sme opäť zažili super zábavu,ako vždy. Behali sme po vonku a guľovali sa. Alebo sme boli dnu a hrali sme spoločenské hry,karty a podobne. Nemala som čas myslieť na nič ostatné. No teraz ma čaká iná zábava. Spod postele som po čase vytiahla školskú tašku a vymenila som si učebnice. Na moje prekvapenie sme mali úlohy len z matiky a zo sloviny. Ostatné boli iba opakovania,len na dejepis musíme mať tradične nové učivo. Učenie mi netrvalo dlho tak už za hodinu som nemala čo robiť. Zazvonil telefón. Mala som ho položený vedľa postele na stolíku. Zodvihla som. Bola to Mel. Samozrejme. Pýtala sa na to unesené dievča. To je celá ona,niečo sa naskytne a ona z toho robí veľkú záhadu. ,,Vieš že sú to obidve ôsmačky z našej školy?´´spýtala sa. Väčšinou prichádza s informáciami dosť neskoro. ,,mhm´´odpovedala som. Nechcela som ju zarmútiť že nevie o nič viac ako ja. ,,A vieš´´ pokračovala ,,že teraz uniesli jednu deviatačku?´´ostala som v šoku. Toto som fakt netušila. ,,Koho?´´chcela som zistiť. Zdá sa že Mel je informovanejšia,ako vyzerá. ,,Vraj voľaktorú z A triedy. Nejakú Simonu. Ale priezvisko neviem. Ty poznáš každého,ty zisti.´´ Chvíľu som premýšľala,,Už viem koho.´´ Mel bola ticho,asi čakala čo poviem. Sadla som na posteľ a do očí mi padla jedna vec na písacom stolíku. ,,Mel,musím končiť. Ahoj´´zložila som a telefón som položila na písací. Na stolíku bolo pár kníh,lampa a môj mobil. Spod knihy ale trčalo niečo,čo mi pripadalo veľmi povedomé a niečo o čom som už ani nevedela. Spod knihy som vytiahla malý ružový zápisník. No jasné. Môj zápisník,alebo skôr môj Snár. Kedysi som si doňho zapisovala všetky sny. Keď som to teraz čítala väčšina snov boli o istej osobe,ktorá sa volá,že akože Cudzinec. Teraz,keď som tu tak stála a čítala to všetko,opäť sa otvorila tá diera,ktorú mi ten Cudzinec urobil do hrude. Tá diera na ktorej mieste malo byť srdce. No nikto sa nemôže čudovať prečo som taká zlá,teraz tam nemám nič. Večer prišiel veľmi rýchlo a ja som bola čím ďalej nervóznejšia. Bolo desať hodín a otec si šiel ľahnúť. Bola som v izbe,sedela na posteli a len tak uvažovala o tom čo budem robiť. Spať sa mi nechcelo ani náhodou. Nebola som ešte ani v pyžame,tak som rýchlo zobrala bundu,šál,rukavice a čiapku a vybehla som po schodoch rovno von. Vedela som kam pôjdem,aj keď som nevedela čo tam budem robiť. Znova som stála pred tou veľkou bránou cintorína. Bola zamknutá ta som znova šla cez plot. Tentoraz som však dávala väčší pozor,takže som konečne nič nedotrhala. Pomaly som prechádzala pomedzi hroby a hľadela na primrznuté,snehom zasypané náhrobky. Keď sa nad tým tak zamyslím,teraz je to domov nejakých mŕtvol. Viem,znie to absolútne,totálne šibnuto,ale ak sa nad tým zamyslím,leží tam niekto,kto naozaj kedysi žil. A zem bude raz aj mojim domovom. Dúfam ak ma nespopolnia a nehodia niekde do mora alebo do močiara? Po zamyslení,som zastala pred hrobom mojej matky. Pred tým,pred ktorým som minule zaspala a nejaký neznámy ma odniesol domov. Ani neviem či to bol starý alebo mladý. A vôbec,či to nebol nejaký pedofil alebo dačo také. Pri tej myšlienke ma striaslo. Fuj. No teraz som tu znova a kto vie či tu na mňa nečaká znova,alebo či tu nestriehnu tí,čo unášajú tie baby z našej školy. No pri mojej matke,aj keď je už niekoľko rokov mŕtva,som sa cítila v bezpečí. Kľakla som si k hrobu,a v tej chvíli som začula čosi prebehnúť poza mňa. Ani som sa neodvážila obzrieť,zachvátil ma strach a panika. Bože môj,umriem tu? Alebo ma iba okradnú? Po chvíli som sa odvážila obzrieť,nič za mnou nebolo. No nevydýchla som si. Viem,že vo filmoch to býva tak že na prvý krát sa nikto neukáže, a keď si budem myslieť že to nič nebolo tak na mňa vyskočia. Začalo ma triasť,len som nevedela či od zimy alebo od strachu. Aj keď ma začalo bolieť brucho a to sa mi stáva,keď sa strašne bojím. Obzerala som sa naokolo a nič som nevidela. Vstala som pripravená každú chvíľu utekať. A vtom som zbadala akúsi postavu stáť nad jedným hrobom,asi pár metrov odo mňa. Nevidela som nič viac,osoba mala na sebe čierna plášť a sklonenú hlavu. Nevedela som,čo ma čaká,ale podišla som bližšie. ,,Ahoj´´povedala som dosť nesmelo a potichu. Osoba zdvihla hlavu. Dala si dole kapucňu. Vtom sa z neznámej osoby vykľul niekto,koho som síce v živote nevidela ale bola som rada že to nieje niekto iný. Predo mnou stál chlapec v mojom veku (možno). Usmial sa,nesmelo a bolo vidno v jeho tvári utrpenie a to veľké. Bol bledý no mal krásne silno hnedé oči a krátke blond vlasy. A napriek tomu bol krásny. ,,Nemala by si sa potulovať po nociach,sama.´´zrazu sa ozval krásnym hlasom. Bol to chlapec v mojom veku,ale ja som presvedčená,že som ho v meste a vôbec ešte nevidela. ,,Nemohla som spať´´priznala som sa rovno. Bola som sama prekvapená ako sa s ním bavím. Väčšinou pri peknom chlapcovi očerveniem a začnem koktať. No tento bol niečím iný. Možno je to tým,že som sa zo žiadnym chlapcom nezoznámila uprostred noci na cintoríne. ,,Prepáč,nechcel som ťa vystrašiť.´´povedal po chvíli. Mal prekrásny úsmev. Vtom som si pomyslela,škoda že nemá modré oči. Tak by sa mu hodili. Ale keď som si spomenula kto má modré oči,hned´ ma to prešlo. ,,To nič...´´odpovedala som veľmi potichu,neviem prečo som si myslela že by nás niekto mohol počuť. ,,Ty ma sleduješ?´´vybehlo zo mňa len omylom,aj keď som dúfala,že on by mohol byť ten,čo ma minule našiel a odniesol domov. ,,Nie,´´zarazil sa.,,Chodím sem skoro vždy. Väčšinou keď nemôžem spať.´´ A znova sa usmial. Tiež som sa zasmiala nad tým,aká som hlúpa,prečo by už len mňa niekto sledoval. No potom zvážnel ,,Ale nikdy tu nezaspím.´´ ,,čože?´´krútila som hlavou. Tak predsa len? ,,No,´´zaváhal. Zrejme hľadal správne slová. Pozeral do zeme a bol vážny,aj keď tá jeho vážnosť pôsobila ako keby sa maznal so šteniatkom. Vyzeral byť taký nesmelý,len si musím dávať pozor. Ktovie čo sa z neho môže vykľuť. ,,Myslím,´´ozval sa po dlhej chvíli ,,že ty máš problém s tým,udržať sa dlho hore.´´ ,,Ale prečo,odkiaľ to vieš. A to nevravím,že je to pravda.´´ chvíľu som premýšľala a potom som sa ozvala ,,Takže,bol si to ty?´´ Bol ticho. Iba na mňa hľadel a nepovedal ani slovo. Zamračila som sa. No znova sa usmial ,,Och,mimochodom som Alex´´ povedal. ,,Myslím že vieš,ako sa volám ja.´´ povedala som dosť drzým tónom. Neviem prečo,ale bola som nahnevaná. Prečo ma proste nezobudil,neusmial sa na mňa tým jeho krásnym úsmevom a nepovedal,aby som šla domov po vlastných. Navyše ma štve,keď niekto chodí do mojej izby len tak,hlavne keď je to chlapec. ,,No vlastne áno. Ale malé ďakujem by stačilo.´´ doberal si ma. Bolo vidno ako i zo mňa robí posmech. Ale si to myslím len ja? Nie ja nie som taká mäkká. ,,Fajn,tak ďakujem.´´ znova to znelo drzo. Už sa ani neusmieval. Otočila som sa a šla som domov. Keď som bola pri bráne,teda blížila som sa ku plotu,pretože som úplne zabudla že býva zamknuté,počula som za sebou kroky. Otočila som sa a stál za mnou. Alex,myslím,šiel ku mne. ,,Prosím,neviem čo som urobil ale nechoď. Alebo mi aspoň povedz,že nie si nahnevaná´´ napriek tomu,vedel dokonalé psie oči. Čo som mala robiť. Prehovoril ma. Usmiala som sa ,,Tak fajn. Ale chcem vedieť,prečo sem chodíš.´´ otočil sa,akoby nechcel,aby som videla ako sa tvári. ,,Už som povedal,nemôžem spať.´´ No povedal to tak vážne,až ma striaslo. Na to aký bol milý,vedel byť až príliš vážny. Ale problém bol v tom,že v tom bolo niečo viac a keďže neviem čo,neviem ako sa mám zachovať. Pohol sa dopredu,smerom k hrobom. Chvíľu som stála a rozmýšľala,čo robiť,idem domov alebo tam ostanem? Pohla som sa smerom k hrobom. Vzhľadom na to,že neviem,koľko je hodín,dúfam že nieje neskoro. Šla som rovno za ním,kým nezastal pred hrobom,na ktorom bolo meno akejsi ženy. Stála som za ním a on bol stále taký vážny. ,, Chceš vedieť,prečo sem chodím?´´ozval sa po chvíli veľmi vážnym tónom. Pokrútila som hlavou ,,Nemusíš mi to povedať,ak nechceš´´ Otočil sa ku mne. ,,A ak chceš,môžeš ísť,nedržím ťa tu.´´ ,,Stalo sa niečo?´´ chcela som vedieť. Znova sa mi otočil chrbtom ani neodpovedal,len stál. ,,Fajn,´´ ozvala som sa ,,tak ja idem.´´ otočila som sa a bežala som k plotu. Stála som pri plote,že ho preleziem,ešte raz som sa obzrela,ale iba stál a znova mal na hlave kapucňu. Ako som ho tam videla,ako stojí v čiernom plášti,vyzeral ako nejaký duch. Ani sa nepohol,tak som preliezla plot a bežala som ulicou smerom k domu. Hneď ´ som vybehla do izby. Z toho behu mi bolo teplo,síce bolo mínus sedem. Dala som si dole čiapku,šál bundu,rukavice a prezliekla som sa do pyžama. Ľahla som do postele ale spať sa mi nechcelo. Po pätnástich minútach pokusoch o zaspanie som vstala a šla sa dole do kuchyne napiť. Ako som stála v kuchyni,presne oproti okna,zbadala som,ako sa niečo vonku pohlo. Mohlo sa mi to zdať,však na oknách je mráz,vonku je tma,ktovie či mi už nešibe. No to nieje môj štýl. Ja tu nemôžem takto stáť. Položila som pohár s vodou do umývadla,vybehla som hore,prezliekla si pyžamo za rifle a tričko hodila na seba bundu a šla som rovno k dverám. Trochu ma triaslo,keď som chytala kľučku,ale aspoň to zabije nudu. Tieto moje nočné výlety ma raz zabijú. Nemôžem predsa bežať za každou blbosťou,čo vonku uvidím. Vyšla som pred dvere,ale nič som nevidela. Tak som šla pomaly dopredu až som stála pri strome,pri ktorom som videla sa niečo pohnúť. No ale to bolo v kuchyni mohlo sa mi to zdať a ak nie dovtedy to mohlo aj zmiznúť. No mne to nedalo,chcela som aby tam niečo bolo preto,lebo mám rada dobrodružstvo. A nemám ani dôvod žiť. Prehľadala som celý dvor, pred a j za domom ale nič. Už som to vzdala a šla som k dverám do domu,keď som na ceste zbadala akýsi tieň,alebo siluetu niečoho,čo vyzerá ako postava v plášti. Ráno som sa zobudila dosť neskoro. Bolo desať hodín,deň pred školou a vonku svietilo prvý krát od začiatku prázdnin slnko a všade bolo až príliš ticho. No mne sa nezdalo divné to,čo sa dialo naokolo,ale to čo sa stalo v noci. Zdalo sa mi to alebo som bola na cintoríne a potom a pred našim domom objavila postava z cintorína. Fakt je,že od vtedy,čo som toho chlapca v plášti,ak to bol on,zbadala pred naším domom si nič ale fakt nič nepamätám. Bola to skutočnosť alebo len sen?