val-florenci

Prebodnutá duša, kapitola 9: V ohni Keď som sa prebrala, bola som úplne dezorientovaná. Nemala som tušenie kde som. Sedela som na stoličke v nejakej tmavej miestnosti. Nie, až taká dezorientovaná som nebola. Tú miestnosť som poznala. Už som v nej raz bola, tiež priviazaná na stoličke. Akurát som nebola sama. V tej malej miestnosti nikto nebol. Aspoň myslím nikoho som nevidela, aj keď takmer celá miestnosť bola zamorená tmou. Vedľa mňa bola ešte jedna stolička, že by ju od poslednej návštevy neodložili? Zrazu sa dvere otvorili. Dnu vošiel nejaký chlap. Dúfala som že to bude Marek, s ním by to bolo v pohode, ale od týchto vrahov neviem čo môžem čakať. Bol to vysoký muž, taký mladý, mohol mať okolo dvadsaťpäť. Mal ebenovo čierne vlasy, a rovnako čierne oči. Išiel z neho strach. Bol celkom sympatický, ale taký tajomný a strašidelný. Zavrel dvere. Sadol si vedľa mňa na stoličku a usmial sa. ,,Som Ondrej, určite si už o mne počula?" prehovoril milo a pokojne. Jasné zločinci a psychopati už toto majú nacvičené. Bola som ticho, len som nechápavo hľadela. ,,Určite vieš, prečo si tu." pokračoval s rovnakým hrôzostrašno-milým úsmevom. ,,Si pre nás hrozba. Všetko bolo v poriadku, kým si sa nezjavila a neobrala nás o dvoch členov!" hovoril tak pokojne, ale v tom hlase sa skrýval aj hnev. ,,Ako dvoch?" konečne som prehovorila. ,,Viem že Marek chce odstúpiť, ale kto druhý?" Ondrej sa zasmial. ,,Kto iný, Alex, bol náš potencionálny člen. Nechýbalo veľa, a bol by k nám vstúpil." z tváre mu úsmev zmizol. Až teraz som sa začala báť. ,,Ale ja za to nemôžem, ak k vám nevstúpil, zrejme preto, lebo mu došlo aké je to zlé." odvrkla som mu. Jasné, celá ja, keď sa bojím viem byť neskutočne drzá. Možno ma to raz zabije. Možno teraz. ,,Prosím prestaňte s tým, je to zlo, je to úplne blbé a nemá to cenu." prosila som. Myslela som že tým niečo dosiahnem ale bolo mi jasné že je neskoro skončiť. A že toho spravili už príliš veľa na to, aby teraz skončili. No Ondrej zostal pokojný. ,,Vieš čo je tvoj problém, nevieš, čo je to prísť o všetko, aj keď si už prišla o veľa vecí stále máš niekoho s kým je ti dobre." Bola som ticho, vlastne mal pravdu, prišla som o veľa vecí, ale stále mám otca, Nelu, Olíviu, Mel a veľa ďalších ľudí. ,,No si špeciálna, keďže Marek protestoval proti tomu, aby sme ťa zabili, máme pre teba návrh." ,,Marek?" skočila som mu do reči ,, on je tu?" ,,Pokoj" odvetil Ondrej ,,späť k tomu návrhu, chceme ti dať šancu prežiť, a to tú, že sa staneš našou členkou." Aha, to má byť návrh? To je horšie ako keby ma zabili. Hľadela som naňho akoby som videla lietajúce potkany a on sa iba spokojne usmieval. ,,Nie, ďakujem" odvetila som pomaly a stále v šoku. ,, Ja viem, si zmetená" hovoril spokojne ,, dám ti času koľko chceš, veď ak zmizneš, budú vedieť čo je s tebou." a nahlas sa rozosmial. Vstal a podišiel k dverám. Keď odišiel, začala som napínať ruky a skúšať, či tie povrazy ktorými som bola priviazaná ku stoličke nepovolia. No zbytočne, boli pevné ako nič, teda ja by som to sama nerozviazala. Mám času koľko chcem? Keď tak on chce, budem to naťahovať donekonečna. Či ho to prestane baviť. Jasné, keď ho to prestane baviť tak ma zabije, super výber. Čím dlhšie som tam sedela tým viac som bola unavená. Ani som len netušila, koľko je hodín, či už skončilo vyučovanie. A to je ďalšia vec čo ma napadla. Ja tu sedím a rozhodujem sa medzi tým či zomriem alebo zabijem, a hore nado mnou sa v pohode učia. Dvere sa zrazu otvorili. Hneď ako prvé ma napadlo že je to Ondrej, že si ide pre odpoveď. Aj keď v kútiku duše som tajne dúfala žeby to bol Kevin a prišiel ma zachrániť. No na moje prekvapenie dnu vošiel Marek. Vyzeral trošku, no vlastne dosť ochabnuto. Nemám sa mu čo čudovať, veď stratil brata, no určite ma prišiel presvedčiť aby som sa k nim pridala. Sadol si na stoličku ku mne a ani na mňa nepozrel. "Asi vieš prečo som tu?" prehovoril potichu, ledva ho bolo počuť, no v hlase mal smútok, obrovský smútok. Prikývla som, samozrejme že viem, chce ma donútiť aby som sa pridala k tým obludám pretože po bratovej smrti už nemá odvahu odstúpiť z bratstva Prebodnutá duša. Bola som ticho tak pokračoval. "Prišiel som ti dohovoriť..." začal a mne to bolo jasné. Neveriacky som krútila hlavou. "Vieš že po tom čo sa stalo už nemá cena za niečo bojovať, prosím zachráň sa aspoň ty." pokračoval. Nadvihla som obočie. Ja? Ako to myslí. "Čože? Ako to myslíš že nemá cenu bojovať. Práve teraz to má najväčšiu cenu." prehovorila som. Chvíľu na mňa hľadel. Asi chcel niečo povedať ale skočila som mu do toho. "Neverím že to chceš vzdať, už aspoň pre Alexa by si to mal nechať. To že to vzdáš je to najhoršie čo môžeš urobiť." Stále len pozeral akoby bol mimo života. Jasné chápem to stratil brata. Ale musí sa prebrať a to že z bratstva vystúpi je teraz to najhlavnejšie čo musí urobiť, nie nechať to tak len preto že to nemá cenu. "Milly, viem že si teraz zmetená, ale ver mi že je to to najlepšie čo môžeš urobiť. " odmlčal sa. Jasné zmetená, už viem kto mu to nahovoril, však jasné Ondrej je predsa niečo ako vodca toho hlúpeho bratstva. Marek pokračoval "Prosím rozhodni sa ale rýchlo, ak sa však rozhodneš nesprávne, Milly oni ťa vážne zabijú." "Marek ale ja vážne radšej zomriem ako by som mala niekoho zabíjať. Počúvaj, vymyli ti mozog alebo čo? Ja ťa teraz prosím nechaj to. Mysli na Alexa potešil sa že to chceš nechať, keď som k nemu prišla do nemocnice po tom čo si mu to povedal, Alex mi povedal len to že teraz môže zomrieť pokojne. Myslíš že teraz má pokoj? Zamysli sa nad tým. Celý čas tu hovoríš o tom že chceš to najlepšie preňho, ale ver mi teraz robíš opak toho čo by chcel." Marek vstal "Alex ale aspoň mal nádej, ja už nie. Buď zostanem alebo umriem." po týchto slovách sa pohol k dverám. "Premysli si to, robíš chybu." dodal a vyšiel von. Super, toto mi chýbalo, myslela som že mám aspoň jeho podporu, a on sa postaví na ich stranu. Musím sa s tým zmieriť, nikto ma už nezachráni. Príde Ondrej a keď mu poviem že k nim nevstúpim rovno ma zabije. Prečo si ľudia dôležité veci uvedomia až keď je neskoro. Mala som lásku, ale svojou tvrdohlavosťou som ju stratila. Kevin by ma nepodviedol, bol vtedy s Mel a jeho brat je iba otrava ktorá sa snaží ľuďom ubližovať, alebo aspoň mne. Teraz je to už jedno. Každopádne som si prijala aby sa teraz otvorili dvere, dnu by vošiel Kevin a na sebe by mal tú pásikavú budnu, ktorú mal keď som ho videla prvý krát. Odviazal by ma zo stoličky a spolu by sme ušli. Dvere sa naozaj otvorili, ako som aj očakávala, dnu vošiel Ondrej. No, nech už to mám rýchlo za sebou. A Ondrej sa naozaj ponáhľal. Za ním vošiel Marek, oni dvaja. Nikto iný, myslela som že pri vraždách sú všetci. Marek držal bandasku s čím? Nevedela som čo je tá tekutina v nej. To snáď nie, len dúfam že nie benzín. Oni ma vážne chcú upáliť? "Máme na ponáhlo slečinka" prehovoril Ondrej. Marek sa tváril rovnako ochabnuto a zničene ako pred tým. "Nemáme čas, niekto sa o nás dozvedel. Ide sem polícia. Takže ťa nezabije tradične ako všetky ostatné, musíme sa zbaviť aj tohto miesto. Tak ma napadlo že to tu podpálime a teba tu samozrejme necháme." Hovoril Ondrej rýchlo a začal miestnosť oblievať benzínom z bandasky ktorú mu podal Marek. "Môžem aspoň vedieť koľko je hodín?" prehovorila som potichu. "Je pol dvanástej, obed." odvrkol Ondrej. "Mimochodom ešte raz sa ta pýtam, nerozmyslela si si to?" Pokrútila som hlavou. Ondrej mykol plecom. "Moment, ale to znamená že nad nami sa ešte učia, nemôžete to tu podpáliť, veď to vyjde hore a podpálite školu, sú v nej predsa deti." protestovala som. "Ale to už nie je náš problém." odsekol Ondrej. S nádejou som pozrela na Mareka, ten sa môjmu pohľadu vyhýbal. Len tam stál ako soľný stĺp. Ondrej pooblieval všetko, ale mňa nie. Potom len hodil bandasku na zem a pribehol k dverám. "Marek, ideme." povedal a vytiahol z vrecka zápalky. Marek akoby nechcel odísť. Zdalo sa mi že ústami naznačuje slovo "prepáč" . Ale to sa mi naozaj muselo len zdať. Chcela som nad toľkými vecami premýšľať ale nebolo času. Koľko som vlastne tu. Keď je iba obed som tu deň, alebo šiel čas tak pomaly, ja už neviem, a teraz to bude všetko jedno. Ondrej hodil zápalku o zem. Zrazu vzbĺkol oheň. "Poď!" kričal Ondrej na Mareka. Ten akoby si chcel vychutnať pohľad na to ako zhorím. "Hýb sa!" Ondrejovi dochádzala trpezlivosť. Ondrej stál vo dverách . V tej chvíli sa stalo niečo, čo som najmenej očakávala. Marek sa ku mne rozbehol a začal ma odväzovať. Cítila som že povrazy povoľujú, keď Ondrej zozadu napadol Mareka. Strhla sa tam bitka. A vtedy som si to všimla. Marek bol postavou väčší a zdatnejší ako Ondrej, nebolo pochýb že ho porazí. Marek zhodil Ondreja na zem a dával mu päsťovky do . tváre kým nestratil vedomie. Nemohla som sa na to dívať, obzerala som sa okolo a oheň rástol. Horeli steny, ba už aj plafón. Marek pustil Ondreja a pribehol ku mne. Rozviazal ma a ja som vstala. "A čo s ním?" spýtala som sa keď sme už vychádzali z tej miestnosti. "Necháme ho tu, nič iné si nezaslúži." odvetil Marek. "Nemôžeme ho tu nechať, je to človek." odvrkla som. Marek chvíľu rozmýšľal. Chcel sa po neho vrátiť no zrazu na plafóne niečo prasklo a strop sa začal rúcať. Nemali sme čas premýšľať, museli sme vybehnúť. Z miestnosti sme vybehli vo chvíli, keď sa celý strop zosypal na miestnosť v ktorej ma držali a kde teraz skončil Ondrej. No nemala som čas ho ľutovať. Bežali sme chodbou, zatiaľ čo sa oheň šíril za nami, akoby nás chcel dohoniť. Zastali sme na križovatke chodieb. "Teraz kadiaľ." spýtala som sa zadychčane. Marek váhal. "Ak pôjdeme doľava dostaneme sa od školy..." "A kam vedú ostatné chodby?" spýtala som sa. O jednom východe do školy som vedela ale o ostatných? "No jedna, zrejme tá doprava vedie na cintorín." odvetil Marek. Chvíľu som premýšľala že by sme šli tam, no museli sme varovať ostatných v škole, keby s oheň dostal hore. Zrazu sa mi ťažko dýchalo. Všimla som si že celá chodba za nami je zadymená. "Musíme ísť do školy." povedal som rýchlo. Rozbehli sme s teda chodbou smerom do školy. Vtedy ma napadlo, kde sú ostatný členovia, no nechcela som sa na to pýtať Mareka. Na moju otázku som našla odpoveď však rýchlo. Pred nami sa zjavil akýsi chlapec. Teda muž ja neviem. V tom dyme som nevidela veľa, viem len že bol asi taký vysoký ako Marek, ale vyzeral byť taký chudý, nie ako Marek. Bol veľmi bledý a mal čierne vlasy. Do očí som mu nevidela, z výrazu tváre sa zdalo že je naštvaný. "Kam idete?" prehovoril chlapec. Marek na mňa pozrel. "Toto je Matej, ďalší člen. To on ma dostal do bratstva." a znova pozrel na neho. "Marek, ale čo to robíš?" prehovoril Matej. "Vari nevieš, že nás nemôžeš zradiť? A ja som ti veril. No keby nie, tak by som ťa sem neťahal." "Musí to skončiť." ozval sa Marek veľmi potichu, akoby to hovoril len sebe. Ale všetci sme ho počuli. "Ale ja ti nedovolím odísť!" zvolal Matej, dosť nahnevane, ale vedel sa ovládať. "Ja to vybavím, ty choď. Bež stále rovno až narazíš na rebrík. Bude tam križovatka, ale ty vylez hore." povedal mi Marek veľmi potichu. Aj keď je jasné že to musel počuť. "Nenechám ťa tu." odvetila som. Pozrel na mňa pohľadom, že nemám na výber. "Dobre, ale ponáhľaj sa, o chvíľu to tu zhorí." dodala som. Matej sa začal blížiť ku Marekovi. Marek sa vybral k Matejovi. Zrazu sa do seba pustili. Radšej som na to nepozerala, chcela som s pobrať preč. Čo sa týkalo ich postáv, bolo jasné že vyhrá Marek, ale neviem aký prefíkaný môže byť Matej. Rozbehla som sa teda dopredu. No zrazu ma niečo schytilo za tričko zozadu. "Kam sa tak ponáhľaš?" spýtal sa ma nejaký mužský hlas. Nevidela som za seba kto ma to držal, ale musel to byť niekto silný, pretože ma to bolelo. "Prosím nie." šepla som. Stála som rovno pred Marekom a Matejom, ktorý bolo zamestnaný bitkou. Dym sa šíril čoraz rýchlejšie a mne sa čoraz ťažšie dýchalo. Bitka sa skončila a Matej padol na zem v bezvedomí. Chcela som sa pousmiať že to Marek vyhral, ale v tej chvíli sa to veľmi nedalo. Marek pozrel na mňa a osobu ktorá stála za mnou a pevne ma držala za krk a sťahovala mi vlasy. "Pusti ju." skričal Marek. "Musíme ísť, ak chceš prežiť, pusti ju." Počula som ako sa osoba za mnou smeje. Zrazu prehovoril silným hlasom. " Tebe to nedošlo? Ach, Marek. Nevieš, že Bratstvo Prebodnutá duša je doživotné? Teda ak máme skončiť, tak jedine smrťou!" povedal a na poslednom slove mu neskutočne strašidelne zvážnel hlas. "Dobre," prehovoril Marek, dosť nepokojne " ale ju pusti, nech ide." "Marek, Marek, vieš že to nemôžem, vie priveľa." "A čo ti vadí, aj tak tu končíme." odvetil a znova začínal byť nervózny. Marek sa pohol smerom k nám. "Fajn." odvetil ten čo ma držal. Zrazu som len pocítila ako ma strčil a ja som vrazila do steny, spadla som na zem no nič také zlé sa mi nestalo. Myslela som že tí dvaja sa do seba pustia ako predtým Marek s Matejom. Teraz som konečne videla kto ma to držal. No nie, títo dvaja sa do seba pustiť nemôžu. Ten chlap čo ma predtým držal bol silný a vysoký. Myslela som si, že by Marek mohol poraziť hocikoho, ale teraz keď vidím tohto, normálne sa o Mareka bojím, či sa nezlomí, keď sa ho dotkne. Bol strašne svalnatý a namakaný, mal vyholenú hlavu a mal oblečené len normálne rifle a čierne tielko. No títo dvaja sa nezačali byť. Nie, niečo sa stane, ja to viem. A aj sa stalo, ten chlap zrazu z nohavíc vytiahol zbraň, ozajstnú pištoľ. Až ma trhlo keď som to uvidela, myslela som že nás postrieľa, keď zrazu aj Marek vytiahol z nohavíc pištoľ. Ale čo to má znamenať? Neveriacky som naňho hľadela. Na chvíľu na mňa pozrel, kývol hlavou a zdalo som mi, že ústami naznačuje slovo "bež" . Mám ho tu nechať? Či zostať? Naliehavo na mňa znova pozrel, kývol hlavou a naznačil aby som šla. Pozeral na mňa len chvíľami, inak nespúšťal oči z toho druhého, ktorý na mňa zrejme úplne zabudol, pretože sa už ani neobzrel. Pomaly som začala kráčať dozadu. Keď som bola v dosť veľkej vzdialenosti, kým som videla že sa ani nepohli, otočila som sa a rozbehla sa preč. Čo sa asi stane? Môže Marek vystreliť? Veď už zabíjal ľudí. Môže vrah zabiť vraha? Moje myšlienky počas lezenia po rebríku prerušili dva výstrely. Keď som konečne objavila svetlo sveta, ocitla som sa v škole na chodbe prvého stupňa. Nemala som čas, dym pomaly unikal z podzemia a šíril sa po chodbách. Keď som videla, ako z diery, ktorá viedla do podzemia školy vytŕčajú plamene ohňa, nečakala som a rozbehla som sa hľadať ten zvonček na spustenie poplachu. Super, prečo som len nedával pozor, keď sme mali prednášku o bezpečnosti pri požiari. Hľadala som, vedela som len to že na každom stupni a na každom poschodí je jeden. Keď som konečne objavila na stene ten vytúžený zvonček, nečakala som a hneď som spustila poplach. Chodba prvého stupňa už bola takmer celá zadymená. Poplach sa spustil a na chodbu vybehlo pár učiteľov. Keď zbadali oheň, vrátili sa do tried a rýchlo zvolávali vyprázdnenie školy. Chodby, ktoré boli ešte pred minútou prázdne sa zaplnili kopou rozrušených deciek. Keď som videla, že učitelia sa o všetko postarajú, bežala som nájsť svoju triedu. Tí už boli nastúpený pred našimi skrinkami prezutý a prichystaný odísť na školský dvor. Náš triedny ich strašne preháňal. Poobzerala som sa. Pomaly sa chodba začala vyprázdňovať, keď všetci vychádzali predným, alebo zadným vchodom. Medzi mojimi spolužiakmi som hľadala Mel. Nevidela som ju. Čo nie je v škole? Pomyslela som si. "Hej, to je Milly!" skričal niekto z mojej triedy. Všetci sa začudovali a neskrývali prekvapenie. Dosť rýchlo sme vyšli von. V tom zhone som sa stihla jednej spolužiačky spýtať, kde je Mel, povedal že šla na WC a určite hneď vyjde. "Milly, kde si bola?" spýtal sa ma triedny len čo sme vyšli von na školský dvor. " To je teraz na dlho." odvetila som stále sa obzerajúc za Mel. Ešte stále neprichádzala. Počula som ako sa zástupkyňa snaží upokojiť mladšie deti a ako riaditeľka oznamuje, aby si všetci triedny spočítali, či majú všetkých. Po pár minútach som počula, ako poniektorý oznamujú, že majú všetkých. A v tom náš triedny skričal "a kde je Mel." a to ma dostalo. Pribehla som k nemu. "Ona tu nie je? Kam šla?" "Pýtala sa na WC, ale netuším kde je." odvetil znepokojene triedny. Vtedy niečo prasklo. Videla som, že oheň je už rozšírený, videla som ako praskajú okná a plamene sa šplhajú ku nebu. "Nie." skríkla Bianka, naša spolužiačka, ktorá bola s Mel suseda, tak boli dosť dobré kamarátky. Pozrela som na ňu. Zdalo sa, že sa ide rozplakať. "Mel." šepla. Nemohla som to viac počúvať. Mel sa nesmie nič stať! Nič! Neviem čo sa stalo, ani ako dlho mi trvalo sa rozhodnúť, viem len, že zrazu ma nohy niesli, niesli a niesli až ku dverám školy. "Za sebou som počula len Milly, Milly. Nie!" Ale nič z toho ma nezaujímalo. Vbehla som do školy, vrhla som sa do plameňov, nezaujímajúc sa o to či sa mi niečo stane, ale nemôžem byť pokojná, keď viem, že tu môže byť moja najlepšia kamarátka. Bežala som chodbou druhého stupňa. Nevidela som takmer nič, všetko horelo a všade bol dym. Chcela som ísť ku našej triede tak som šla stále dopredu. Nemusela som však ísť ďaleko. Zastala som pri našich skrinkách, ktoré boli zvalené na zemi. A tam som zbadala Mel. Ležala tam. "Mel." skričala som a pribehla k nej. "Milly," našťastie bola pri vedomí. "Milly si tu? Pomôž mi, padlo mi to na nohu keď som sa prezúvala." "Neboj, počkaj..." skúšala som zdvihnúť skrinku, hneď mi síce bolo jasné že to sama neunesiem. Čo som si myslela? "Čo mám robiť?" pýtala som sa. Bolo to síce hlúpe, mám je pomôcť, nie jej to ešte zhoršovať! "Tak ma tu nechaj." vyhŕklo z Mel zrazu. "Zošalela si? Ani náhodou." skričala som a začala som tlačiť do zvalenej skrinky znova. Trocha sa pohla. To je dobré znamenie. "Dúfam že ťa to nebude bolieť, ale ako to zdvihnem, musíš byť rýchla a hneď uhnúť, jasné?" povedala som a skúšala som nadvihnúť skrinku, ktorá sa už pomaly hýbala. Trochu som ju nadvihla a vtedy som len namáhavo povedala "teraz" ale to už mala Mel nohu von. Fakt bola rýchla. Pustila som skrinku a kľakla si k Mel. "Vstaneš?" spýtala som sa. "Skúsim, ale bolí to," pomaly vstávala "au. bolí to" skríkla. Chytila som ju tak, že som si jej ruku preložila okolo pliec a jednou rukou som ju chytila okolo pása. Pomaly sme šli ku vchodu. Chceli sme ísť zadným na školský dvor, ale oheň takmer všetko zavalil. Tak sme sa rozhodli ísť predným vchodom. Bolo to oveľa bližšie, a nebolo to celé zrútené. Pomaly sme už boli pri dverách. Na chvíľu som pustila Mel, začal ma dusiť kašeľ. Strašne ma štípalo hrdlo, myslela som že si vykašlem orgány. V kým som dokašľala, nad nami sa zrútil strop a padol rovno na nás. Obidve sme stihli uhnúť, každá sme však odskočili na inú stranu. Mel odskočila ku dverám, počula som ako dopadla na zem pretože bolestne skríkla a na nohe sa veľmi udržať nemohla. Ja som však odskočila smerom späť do školy. Teraz sme boli oddelené zrúcaninami zo stropu a ja som sa nemohla dostať von. "Milly si v poriadku?" kričala Mel. "Jasné. ale choď von, nemôžeš tu zostať!" odvetila som jej plná strachu. Takže tu nakoniec budem musieť umrieť, čo teraz? Keďže som neumrela tam dole, dostihlo ma to tu, no čo už, raz to muselo prísť. Nemohla som predsa utekať donekonečna. Ako som pomaly kráčala ďalej, preč od vchodu a tej kamennej steny čo ma od vchodu delila, rozmýšľala som, že je to dobre, konečne sa stretnem s mamou. Už nemusím po nociach chodievať na jej hrob, budem s ňou, už raz a navždy. Škola sa čím ďalej rozpadávala. Už som ju ani nevnímala, chcela som len, aby to skončilo. Ťažko sa mi dýchalo, a tá horúčava, takáto smrť je naozaj už trošku priveľa, nie snáď? Ale ak bude potom to, čo očakávam, tak sa to oplatí. Nado mnou sa pomaly začal rúcať strop, zavrela som oči. Nemusela som už veľa rozmýšľať, keď ma zrazu niečo (zrejme strop) ovalilo po hlave. Ešte som však bola pri vedomí, keď som padala na zem, a vtedy som vedela, že je koniec. Videla som postavu, ako sa ku mne blíži. Bol to môj strážny anjel.