val-florenci

8. kapitola: Prebodnutá duša Stála som na letisku a čakala. Možno vyzerám ako idiot. Prečo som vlastne tu? Však sa môžeme stretnúť inokedy. Lenže, ak sa teraz otočím,nebudem vyzerať ako ešte väčší idiot? Radšej počkám a uvidím. Možno ma ani nespozná. Keď som zbadala jeho lietadlo zaviali ma spomienky na minulosť. Tie časy keď som bola bezstarostné decko. Nemala som žiadne starosti ani problémy, život som si užívala a nestarala som sa o tom,čo bude. Teraz tu stojím a čakám na toho,s ktorým som zažila najkrajšie detstvo. Napadlo ma,či nemôže on za to čo sa stalo. Ako odišiel všetko sa začalo rúcať. Nielen to že mi odišiel najlepší kamarát ale aj všetko ostatné. Ale nie. To som celá ja. Len hľadať vinníka. No nikto nemá vinu na tom,že moja mama sa rozhodla odísť. Ľudia pomaly vystupovali z lietadla a ja som medzi nimi hľadala blondiaka s čiernovlasou mamou a hnedovlasým otcom. Po kom má tie blond vlasy? Na takéto otázky by som mala myslieť,to je primerané môjmu veku. Fakt nevyzerám ako idiot? Stojím tu s kyticou kvetov a vyzerám niekoho, o kom neviem ani ako vyzerá. Konečne som ho zbadala,ak to bol on. Bol vysoký. Nie, prosím tom som jediná zostala malá? ,,Milly!´´zakričal ten vysoký blondiak a z diaľky mi zakýval. Jasné je to on. Celý vysmiaty pribehol ku mne. Objal ma tak silno,až ma zdvihol zo zeme. Musela som zakláňať hlavu,fakt som bola taká malá. ,,Vyrástol si.´´poznamenala som. ,,Za to ty nie.´´povedal zo smiechom. Pribehli jeho rodičia. Vysmiaty ma vyobjímali. Jeho mama sa nezmenila, stále je to malá čiernovláska, teraz nižšia od svojho syna. Jeho otec zas príliš vysoký. Možno o kus vyšší ako Sebastián. ,,Ako sa tu máte.´´ spýtala sa Sebastiánova mama. Mykla som plecom ,,No, až na pár príšerných okolností,fajn.´´ ,,Aha, jasné.´´uznala ,,Blbá otázka.´´ ,,Ani nie...´´povedala som a zasmiala som sa.. podala som jej kyticu kvetov s najmilším úsmevom. ,,Ďakujem.´´poznamenala a šli sme k taxíku. Zrejme si ho už stihli objednať. Nastúpili a ja som šla pešo domov. Však to mám blízko nebudem sa k nim pchať. Dnešok bol taký úplne že o ničom. No dnes som vôbec nestretla Kevina. Vôbec neviem či bol v škole. Uniesť ho nemohli,však je chlapec. Ak nezmenili plány. Radšej neriešim. Domov som prišla za desať minút. Nemala som čo robiť tak som sa vybrala do nemocnice. Rýchlo som prebehla popri sestričke a namierila som si to do izby č. 4. Alex bol hore. Len ležal a hľadel do stopu. ,,Môžem?´´spýtala som sa potichučky. ,,Jasné.´´odvetil. Posadil sa. Dnes vyzeral živšie ako včera. Usmial sa. ,,Práve tu bol Marek. Išiel iba do bufetu.´´ ,,Aha. Už ti všetko povedal?´´chcela som vedieť. Prikývol. ,,Hej. Teraz môžem umrieť spokojný.´´ povedal celkom normálnym tónom. Len mňa až striaslo. ,,Nie, to nemôžeš hovoriť. Kto by mi potom zostal.´´odvetila som. Sadla som si na stoličku ku posteli a hľadela som do zeme. Zvážnel. ,,Prepáč.´´ povedal. Zavrtela som hlavou. ,,To nič. Som zvyknutá.´´´ ,,Nechcel som...´´ nedopovedal. Dvere sa otvorili. Dnu vošiel Marek. ,,Som tu.´´oznámil. Zarazil sa keď ma zbadal. Bud´ nechce aby som tu bola,alebo ma iba nečakal? Hned´ za Marekom vošla sestrička ,,Musím mu urobiť prehliadku.´´oznámila piskľavým hlasom. S Marekom sme vyšli na chodbu. ,,Nechceš sa prejsť?´´navrhol Marek. ,,Tak dobre.´´ odpovedala som. Šli sme chodbou,rovno. ,,Dúfam že sa nehneváš.´´povedal zrazu Marek. ,,Na čo sa mám hnevať?´´spýtala som sa nechápavo. ,,No,ide o tvojho kamoša Kevina. Vtedy som si ani neuvedomil,že tam bol,ale chlapci sa báli aby niečo neprezradil,tak sme ho len tak preventívne uniesli. Ale neboj,nič mu neurobíme. Ani sa ho nedotkneme.´´ ,,čo že????´´ vyvalila som naňho oči. ,,Prečo ste to spravili?´´ ,,Však som povedal,len aby niečo neprezradil.´´ ,,To som sa s ním mohla dohodnúť.´´dodala som nahnevane. ,,Inak,povedal som chlapcom že odstupujem.´´zrazu zmenil tému. Ale zaujalo ma to. ,,A čo oni na to?´´ ,,Povedali mi,že Bratstvo Prebodnutá duša je doživotné.´´ ,,To nemyslia vážne. Vôbec sa to nedá?´´spýtala som sa pohŕdavo. Zavrtel hlavou. ,,Vieš. Každý z nás má svoj príbeh,ktorý mu zničil život. A všetko sa to ako náhodou týka žien. Chápeš,tak preto.´´ ,,Však jasné. A aké sú to príbehy?´´chcela som vedieť. Ktovie,možno to bude zaujímavé a možno ich konečne pochopím. ,,Aké? Dlhé. Možno ale ak chceš vedieť,upozorňujem ťa,bude to na dlho,dúfam že sa nikam neponáhľaš.´´ ,,Nie,ja mám čas.´´ povedala som. Chcela som vedieť,o čom to vlastne všetko je. ,,Takže,´´začal Marek pomaly ,,Prvý člen Prebodnutej duše je Ondrej. Musím ho spomenúť ako prvého,lebo to mal najťažšie. Narodil sa v dokonalej rodine. Super otec,super matka. Dokonca mal sestru,mladšiu o dva roky. Keď mal šesť rokov,jeho mama začala piť. Vraj preto lebo jeho otec má milenku,čo nebola pravda. Ondrej mal strašne veľa kamarátov,veľkú rodinu,ktorá ho milovala a dokonca aj super otca. Nadovšetko tiež miloval svoju sestru. Raz šiel jeho otec na týždňovku. Jeho mama si myslela,že je tam s milenkou a strašne sa opila. So sestrou bol doma sám. Vtedy mal desať rokov. Otec mu napísal správu že chystá pre mamu romantické prekvapenie,že nech je upravená a čaká doma. Keď to však Ondrej chcel povedať mame,videl ako vychádza z domu s nožom v ruke. Bola naštvaná a strašne opitá. Ondrej ju chcel zastaviť ale ona ho silno udrela. Celú noc so sestrou doma plakali, až kým na záhrade nezbadali mamu ako chce otca zakopať do zeme. Vtedy zažil šok. Jeho malá sestra sa tam však rozbehla s plačom. Ondrejova mama ju ovalila lopatou po hlave a na mieste ju zabila. Vedela však, že to Ondrej videl a rozhodla sa zabiť aj jeho. Ondrej si na pomoc zavolal tetu, milú mladú. Chcela si Ondreja odviesť no jeho mama zabila aj ju. Chodila po dome s lopatou v jednej ruke a nožom v druhej. Ondrej sa skryl v kuchyni a zobral si ku sebe nôž. Nechcel mamu zabiť. Mal strašnú traumu a nevedel čo robiť. Však zažil životný šok. Keď ho mama chytila, len sa bránil a ani nevedel ako a zabil ju. Vtedy zažil hororovú noc a kým do domu došli policajti stihol ujsť a nikdy, nikdy sa neukázal rodine ani nikomu. Odišiel k jednému kamarátovi. Ten ho prichýlil, kým sa nezačali komplikácie.´´vydýchol. Poobzeral sa po chodbe. Stále sme kráčali dopredu. ,,A tu sa začína ďalší príbeh. Ten kamarát, ku ktorému Ondrej prišiel mal mamu, ktorá ho v jednom kuse bila a týrala. Ten kamarát sa volal Kristián. Kris bol nešťastný už od malička a až Ondrej mu otvoril oči. Vtedy mal Ondrej štrnásť a Kris trinásť. Krisovi zomrel otec už po narodení,skús hádať kto ho zabil. Krisova mam čakala dieťa s otcom Krisovho kamaráta zo školy. Ale pretože sa nechcel rozísť so svojou ženou,celú rodinu zabila. Ondrej presvedčil Krisa,že jeho mama je zlá a že sa jej musia zbaviť. Kris súhlasil,ale až keď porodí. Tak s Ondrejom čakali už iba tri mesiace. Keď nastal ten čas,Krisovi sa narodila sestrička. Bolo to krásne malé dieťatko. Krisovu mamu odviezli do nemocnice. Ondrej s Krisom tam strávili noc. No radšej to chceli urobiť doma. Keď Krisovu mamu pustili domov a dievčatko tiež,ich mama stále pila. Bila malé aj Krisa a občas aj Ondreja,ktorý tam býval. Raz v noci počuli strašný plač. Kým však prišli do detskej izby,plač utíchol. Uvideli Krisovu mamu nad mŕtvym novorodeniatkom. Vtedy sa Kris zrútil a svoju mamu v zlosti zabil ceruzkou,ktorá sa váľala v izbe. Vraj ju prebodol. Kris bol z toho mimo a Ondrej sa ho snažil presvedčiť,že to bolo dobré. Zo svojho domu ušli a túlali sa svetom. Prešli dva roky kým prijali medzi seba ďalšieho. Bratstvom sa to však stalo až po štvrtom členovi.´´ už nevládal hovoriť. Ja som bola v šoku z toho čo som počula. Samému Marekovi sa to musí zle hovoriť. ,,Koľko členov vlastne máte?´´spýtala som sa. ,,Je nás šesť. Ja som zatiaľ posledný. A dúfam že už nadobro posledný.´´povedal unavene. Zrejme sa mu už nechcelo hovoriť. Bolo mi však jasné,že tento príbeh má pokračovanie,ktoré na mňa čaká. Ale zrejme sa ho nedozviem hned´. Fakt je,že už ich celkom chápem. Keby som ja prežila to,čo oni,tiež by som nezostala len tak sedieť so založenými rukami. No moja mama ma nebila a otca milovala. Proste sa len zabila. ,,To dúfam aj ja.´´dodala som. ,,Prepáč. Ja už nemôžem hovoriť,nemôžme to odložiť?´´spýtal sa a dúfal,že nebudem od neho chcieť,aby hovoril. ,,Jasné,kľudne. Aj tak by som mala ísť.´´ vybrala som sa preč. Po piatich krokoch som sa zastavila. ,,Marek? Prosím ťa,nemohli by ste Kevina pustiť?´´spýtala som sa. Počas tých príbehov som naňho úplne zabudla,ale našťastie mi to napadlo,čím dlhšie tam bude,tým viac bude na mňa naštvaný. Aj tak ma už zrejme neznáša. Iba má kvôli mne problémy. Marek prikývol. ,,Fajn,ale keď som bol pri ňom bol naštvaný. Myslíš že nič nepovie?´´ Zamyslela som sa ,,Ja poňho prídem. Len nech mi ho tvoji kamoši dajú.´´ znova prikývol. Pousmial sa a od kráčal smerom späť k Alexovej izbe. Keď som vyšla na ulicu,slnko už zapadalo. Začínalo sa stmievať a ja som sa pobrala domov. Teraz ma toho veľa čaká. A povedal Marek Alexovi,že ho z bratstva nepustia? Ak áno,čo bude s Alexom,bude sa trápiť navždy? Je mi ho tak ľúto. A predsa ho mám tak rada. No nemôžem ísť domov. Musím zájsť po Kevina hned´ aby nebol preč z domu aj cez noc. Ako si pamätám jeho mamu,určite sa veľmi bojí. Bože,ako veľmi rada by som ju videla. Dokonca aj Viku aj Niku. Strašne mi chýbali. Zašla som pred školu. Teraz večer vyzerala úplne inak. Avšak stále obkľúčená polišmi. Prešla som cez okno na dievčenských WC. Šla som rovno na prvý stupeň ku sklápacím dvierkam. Otvorila som ich a po rebríku som zišla dole. Dvierka som pre istotu zavrela,nechcem aby to tu našli poliši. Šla som tmavou chodbou. Trochu mi trvalo kým som sa rozpamätala,ako sme s Kevinom šli naposledy no keď som zbadala svetlo,šla som za ním. Došla som pred dvere. A čo teraz,mám zaklopať? Alebo čo? Budú vedieť že mám prísť? Nieže ma zajmú a budú ma týrať. Chytila som kľučku. Dvere boli otvorené. Pomaly som vošla. V miestnosti bola tma,ale myslím že bola prázdna. Len v strede stála stolička a na nej naštvaný Kevin. Ako som sa k nemu približovala,videla som že po mne zazerá. Bol priviazaný,ale vyzeral,že sa ho nedotkli. ,,To ti teda trvalo.´´oznámil mi na privítanie. Prišla som k nemu a rozviazala som ho. ,,Kde sú?´´ spýtala som sa. ,,Neviem,povedali len,že mám čakať,že si po mňa niekto príde.´´hovoril tak naštvane. ,,Ale nič ti neurobili,že?´´spýtala som sa opatrne. ,,Okrem toho že ma tu držia nie. Už by som chcel ísť domov.´´ rozviazala som ho. Prudko vstal a vybral sa preč. Šla som za ním .šiel tak rýchlo,že som takmer utekala,aby som za ním stíhala. ,,Kam teraz ideš?´´chcela som vedieť. ,,No domov.´´hovoril ako šiel ,,Kam by som mal ísť?´´ odvrkol drzo. ,,Prepáč? O čo ti ide? Čo ti je?´´ Zastal. Nechápavo na mňa pozrel. ,,O čo mi ide?´´ Skričal,až ma trhlo. ,,Kvôli tebe ma unesú a ty sa pýtaš čo mi je?!´´ pohol sa a znova tou hroznou rýchlosťou. ,,Môžem ťa poprosiť len o jedno?´´ poprosila som. Počas toho jeho behu na mňa pozrel ,,Dúfam,že chceš aby som mlčal?´´ ,,Dúfam že ma chápeš.´´ ,,A ja dúfam,že si robíš srandu. Ako chceš aby som mlčal. Však sú to vrahovia.´´ ,,Ale ja som ich presvedčila aby ťa pustili len pod podmienkou,že budeš mlčať.´´ ,,No tak to ti pekne ďakujem. A čo urobíš,ak nebudem. Keď už si s nimi taká kamarátka,môžeš ma rovno zabiť.´´ Zastali sme pri rebríku,hned´ ako to dopovedal. Neovládla som sa. Dala som mu facku. Trvalo mi,kým mi došlo,čo som urobila. Pozrel na mňa. Teraz však nemal v očiach zlosť,ale bolesť. ,,A vieš čo ma bolí najviac?´´ začal pomaly a potichu ,,To,že im veríš,napriek tomu,že sú to vrahovia. Ale mne si neverila a neurobil som vlastne nič.´´ Znova ma pochytil príval plaču. Videla som ako sa mi zahmlieva pred očami. Potriasla som hlavou a spamätala sa. ,,Ale nikdy som nepovedala,že si mi nechýbal.´´ povedala som a rýchlo som vyliezla rebríkom hore na chodbu. Nečakala som naňho,utekala som preč. Slzy sa mi už sypali po lícach a ja som len bežala tmavou chodbou. Medzitým sa už úplne zotmelo. Nič som nevnímala. Zrazu ma niečo schytilo zozadu. Jasné. Kevin,ako futbalista bolo jasné,že ma dobehne. ,,Milly, prepáč, nikdy som ti nechcel ublížiť.´´ povedal a objal ma. Nemala som silu ani sa brániť a nechala som ho nech ma objíme. ,,Pod´, odprevadím ťa domov.´´ povedal po chvíli. Nič som nepovedala. Utrela som si slzy. Chytil ma za ruku a vyšli sme zo školy zadným vchodom. Bol odomknutý, zrejme kvôli policajtom. To už mi je jedno. Keď som sa ráno zobudila,mala som na stolíku odkaz. Natiahla som ruku po lístok. Roztvorila som ho a čítala. Milly,prepáč za to,čo sa stalo včera,nechcel som ti ublížiť. Zrejme máš nový život a nových priateľov. Síce to nechápem,ale ak ich máš rada,nebudem ti brániť,aby si sa s nimi stretávala. A nemaj strach nič nepoviem. Ak si myslíš že je to dobré,tak nepoviem nič. Chcem ti len odkázať,že vidím ako sa trápiš a je mi to strašne ľúto. No pre mňa už asi miesto nemáš. Ja ťa mám stále rád a ty už zrejme ani nevieš,že som. Chcem ti len popriať šťastie,ja musím odísť. Neviem kedy sa vrátim,ale viem,že ťa budem mať navždy rád a dúfam,že ti tí tvoji vraždiaci kamoši neublížia. S láskou Kevin. ,,Nie!!!!!´´vyskočila som z postele ,,On nemôže odísť.´´ skríkla som. ,,Prečo mi to všetci robia.´´ v zúfalstve som padla na zem a rozplakala sa. Čo budem teraz robiť? Už aj Kevin ma opustil. Jasné mala by som si povedať,mám Alexa, ale ktorého skutočne ľúbim? Pamätám si ako som trpela,keď sme sa rozišli, teraz je jasné,že som spravila chybu. Nemala som odísť, alebo som ho mala aspoň vypočuť. No teraz je to jedno. On odišiel, neviem kam,a na ako dlho,a ja som tu zostala sama. Teda ešte tu mám Mel a Nelu a samozrejme aj Olíviu. ,,Milly? Si v poriadku?´´kričala spoza dverí Nela. Utrela som si slzy,vstala som zo zeme a lístok som schovala pod vankúš. ,,Jasné.´´odpovedala som,ako som si líhala späť do postele. ,,Prídeš na raňajky?´´spýtala sa. Mala taký jemnulinký,detský hlások,až mi jej prišlo ľúto. ,,Hned´ som dole.´´oznámila som. O pár sekúnd som už bežala dole schodmi. V kuchyni za stolom už sedela Nela aj otec. ,,Povieš mi,kde si bola celý deň? A kto ťa to odniesol domov.´´spýtal sa podozrivo otec. Fakt som si zo včerajška večera nič nepamätala. S Kevinom sme boli pred domom a mne sa chcelo strašne spať. Je možné že som zaspala a on ma odniesol do mojej izby? No,moja izba sa pomaly stávala otvorenou pre všetkých,ktorý sa stanú obeťami mojej ospalosti. Pokrútila som hlavou. Nemala som náladu sa s nimi rozprávať. Ale sklamať ich tým,že sa im budem vyhýbať by ma bolelo. ,,Takže už zase máš niečo s tým Kevinom? Presne si pamätám čo ti urobil a nedovolím aby ti znova ublížil.´´ začal otec. Hovoril rýchlo,sotva som ho počula. Nevnímala som nič,nechcelo sa mi ani ísť do školy. Skláňala som hlavu nad tanierom palaciniek a vidličkou som sa v nich hrabala. ,,Ty neješ?´´ spýtal sa otec. Ani som naňho nepozrela. ,,Takže už sa stalo? Už ti znova stihol ublížiť? Neboj nič ja si to s ním vybavím,len aby...´´ ,,Nie...´´ skríkla som ,,On mi nič neurobil,to ja. Bola som hlúpa. On nič neurobil len ja som mu nechcela veriť,že je dobrý a mne by neublížil. Všetko je moja chyba,to ja za všetko môžem. Kevin odišiel kvôli mne a už ho možno neuvidím...´´ kričala som. Otec po mne prekvapene hľadel. Tak isto aj Nela. Pomaly som sa upokojila a prehovorila som tichým hláskom. ,,Oci, musím ísť do školy?´´ Otec, stále zaskočený mojou reakciou pokrútil hlavou. Vstala som od stola a pomaly som vyšla do izby. Prečo sa to všetko musí diať. Mohla som mať pokojný život s Kevinom, nemusela som sa zaoberať tým že niekto ublíži mojim blízkym alebo že mi umrie priateľ. Keby sa nič z toho nestalo žila by som si šťastne svoj život a všetci ostatný tiež. Celý deň som strávila vo svojej izbe a premýšľala nad tým ako si zlepšiť náladu. Jediné na čo som však prišla bolo, že musím myslieť pozitívne, byť dobre naladená a vedieť riešiť problémy. Ako sa hovorí v jednej knihe, šťastie človeka závisí od jeho myšlienok. Keď som sa ráno zobudila rozhodla som sa neisť do školy. Radšej som šla do nemocnice. Otec bol v práci a Nela už v škole. Rýchlo som utekala ulicou až do nemocnice. Kým som došla do nemocnice, volala mi Mel. Vraj sa nás v škole pýtali na aké stredné chceme ísť. Nemala som ešte rozhodnuté, nevedela som to a už bol čas posielania prihlášok. A vtedy mi to došlo. Tak veľmi som sa trápila kvôli Kevinovi, a aj tak nakoniec určíte odíde. Jeho láskou v živote je futbal a rozhodne pôjde aj na futbalovú školu. Prečo som si namýšľala že by tu zostal kvôli mne? Keď som vošla do Alexovej izby zostala som poriadne v šoku. Stála som pred dverami a hľadela na prázdnu posteľ v prázdnej izbe. Ale kde je? hučalo mi v hlave. Bolo mu lepšie tak ho pustili? Dúfam, musím myslieť len na to najlepšie. Vyšla som na chodbu ale ani Mareka ani Alexa nikde. Tak som zastavila sestričku čo šla práve okolo. ,,Prosím vás, neviete kde je pacient z tejto izby?´´ a ukázalo som na dvere Alexovej izby. ,,Slečna, toho pacienta asi pred hodinou odviezli.´´ ,,Takže mu bolo lepšie?´´ ,,Nie, slečna je mi to ľúto, ale ten pacient už zomrel.´´ odvetila zarmútene sestrička a pomaly odišla. Zostala som tam sama. V šoku, akoby všetci z chodby zmizli, bola som tam len ja a moje trápenie. ,,Nie!´´ šepla som. ,,Nie´´ povedala som znova ešte tichšie. A stále som si to v duchu opakovala ,,nie, nie nie´´ V tej chvíli som sa chcela hodiť o zem a plakať ale nemohla som tam stáť. Aj napriek bolesti, musím nájsť Mareka. Musím, bude veľmi zničený a ktovie čo mu to prekliate bratstvo natára. Lenže ja neviem kam mám ísť. No, budem to musieť risknúť. Pôjdem do ich základne, do školy a zistím či tam nie je Marek. Dúfam len že jeho kamoši nebudú naštvaný za to že Marek chce odstúpiť. Do školy som musela ísť zadným vchodom. Práve prebiehalo vyučovanie takže ma nikto nesmel vidieť. Ani Mel. Našťastie bola hodina takže na chodbách nikto nebol. Cez malé dvierka na prvom stupni som sa dostala dole do podzemia. Išla som chodbou, ako som si to pamätala. Bola tam tma, ani okná, ani žiadne svetlo, len pár lampičiek zavesených na stene asi každých desať metrov. Došla som na križovatku. A čo teraz? V tom mieste som stála sa pretínali chodby ako križovatka, mala som štyri možnosti. Ale keď sme šli s Kevinom šli sme rovno a takáto križovatka tu nebola. Je možné že som šla inou cestou? Super takže som zablúdila, všade tma, ako som hľadela do chodieb nič sa tma nerysovalo takže niekde nič, ani len náznak svetla alebo toho, žeby tam niekto bol. Všetko tam bolo prázdne, tak veľa som sa krútila že som dokonca stratila prehľad o tom, z ktorej strany som prišla. Myslela som, čo budem robiť, keď som zrazu pocítila silný úder po hlave...